Ideológia, typizácia, schematizmus, historizmus, straníckosť – to sú väčšinou oporné body výkladu ruského realizmu na mnohých dnešných školách, ak nie hádam na všetkých (i pri najmenjšej vôli by zrejme nebolo pre učiteľa najprijateľnejšie a ,,najzdravšie“ spomínať pri tomto období v literatúre niečo iné). Priznávam, je mnoho vecí, ktoré sa dajú sovietskemu Rusku a vôbec všetkým socialistickým krajinám vytýkať v rámci straníckeho zásahu do literatúry, no možno by som o čosi viac predstavila jednotlivé pojmy. Iba sa povie, že sovietska moc podriadila umenie, kultúru, literatúru a jej tvorcov ideologickým, teda triednym, straníckym a štátnym záujmom – Koniec. Bodka. Slová ostanú vyrvané, vyšklbnuté z kontextu a ten sa odšmarí bohviekam, no najlepšie čo najďalej, tak aby sa nedajbože neobjavil v rukách formujúcej sa (alebo skôr formovanej?) školopovinnej mládeže, niekam do zabudnutia. Do istej miery by sa však ľudia mali snažiť takéto prehlásenia chápať na základe toho, že pochopia dobu, okolnosti a situáciu, nie iba pojem. A ak už ide aj o pojmy, vyberala by som možno opatrnejšie, menej ,,stranícky“ (tu toto slovo zahŕňa snaženie vmestiť do školskej literatúry čo najviac antikomunizmu). Alebo naopak, nech len vyberajú, nech sa prehrabávajú zúrivo v hrubých pojmoch, ale nech sa nimi oháňajú všade. Nech spomenú vrytú ideológiu a typizáciu aj v slovenskom romantizme, keď Štúr ohŕňal nos nad Sládkovičovou Marínou pre nedostatok vlastenectva.A čo ideológia v katolíckej moderne? A čo je to vlastne typizácia? Človek-proletár? Človek-revolucionár? Alebo človek-vojak?
Návštěvník Prahy může stěží přehlédnout zalesněný vrch Vítkov s Národním památníkem a jezdeckou sochou Jana Žižky z Trocnova. Je to vrch historicky významný - 14. 7. 1420 zde husitské vojsko pod Žižkovým vedením zvítězilo nad mnohonásobnou křižáckou přesilou.
