Karol Janko: Horský prameň

Tri dni kvet kvitne,

kvet napojený na infúzie,

svet hučiacich motorových vozidiel;

keď som sa bol napiť snehu,

len dunenie postupné v tupom behu.

Otčimove nožnice na vinič

bez pružiny odložené z viníc

v starej časovej skrini

parazity starých papekov vinič;

šmyk, šmyk, pre silu mladú.

Človeka červy čakajú v kosti.

Vinohrady naliate krvou zeme

rozpoznali zimu, a starenám sa drieme.

Hlava pomaly klesá na strmí klát,

keď zapučí im očkami omrzená jar.

Ľudia na site ľudstva zatiaľ

pokolenia preosievajú v nenávisti,

sami seba na rozkaz vrahopánov…

Už nevidiac tú krásu poľných lánov.

Za radosť odsúdení vo vnútri v sebe,

duše klamstvami väznené sa strácajú, 5. 2. 11

pre cudzie chamtivé ciele…

Nám dajú nažrať sa omrvín,

cez olovené myšlienky, nimi more zamorím;

(kedy oceány rozbúrené vyleziete na Olymp?)

Počítajme dni, minúty, sekundy,

ukradnuté životy, matky, otcov synmi,

ukradnuté životy ľudí pre nenažratých lotrov.