Čierny kríž na talianskej hrudi,
čierny, bez lesku, kríž prostých ľudí,
v biednej chalupe ho uctievali,
jedinému synovi ho dali...
Povedz, chlapče, chlapče z Neapola,
čo ťa tiahlo do ruského poľa,
čo ti k šťastiu chýbalo tam v diali,
kde sa chvel tvoj rodný modrý záliv?
Mňa, čo som Ťa pod Mozdogom zabil,
koľkokrát váš vulkán vo sne vábil!
Koľkokrát som stál na volžskom móle,
plný túžby zviezť sa na gondole!
Ale ja som nešiel s bajonetom
odnímať vám talianske leto,
ani moja guľka nehrmela
nad posvätnou zemou Rafaela!
Vystrelil som ju tu, v ruskom poli,
kde mi všetky kríčky pýchou boli,
tu, kde ešte starý pevec hrá mi
byliny tak ako pred vekami.
Vari ty, syn kraja ďalekého,
vnikol do taja donských brehov?
Vari si ty, nepoznaný dosiaľ,
Rossiju nám rozoral a osial?
Nie! Ty si len patril k ešalónu,
čo šiel hľadať kolónie k Donu,
a ten krížik z domu čudnou silou
vyrástol ti na kríž nad mohylou …
Moja zem, tá nie je pre hostí,
ktorí z nej chcú spraviť galeje.
Strieľam – niet už spravodlivosti
okrem tej, čo v mojej guľke je!
Nikdy si tu nežil, nikdy nebol!
Na snehu sa dnes však rozklenie
talianske jasnomodré nebo
v tvojich mŕtvych očiach zasklené …
1943
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára