Tri otázky socialistického realizmu 1. časť

René Bílik (1960). Môžeme nájsť jeho štúdie najmä v časopise Slovenská literatúra, kde ich uverejňuje už od roku 1987. Je autorom diela „Interpretácia umeleckého textu“ (2009). Zaoberá sa najmä literatúrou po roku 1945, teóriou lit. procesu, teóriou literatúry a lit. pre deti a mládež. V súčasnosti pôsobí na Trnavskej univerzite.

Svoju mohutnú štúdiu Bílik René rozdelil na dve časti. V úvodnej časti sa zamýšla a hodnotí doterajšie vedecké bádanie soc. realizmu od roku 1948 až po rok 1989 a konštatuje, že sa vedecká obec zaujímala o tento druh literatúry len z apologetickej doktríny a jej estetický pojem sa zanedbával. Odporúča vtedajšie štúdie a diskusie o soc. realizme, ktoré „nájdeme v bibliografickej časti zborníka „„Program a tvorba“, zostavený Dalimírom Hajkom v roku 1989, bibliografiu pripravila Etela Viskupová. Z nej je evidentné, že naši bádatelia epigonizujú a preberajú dobové formulácie a vedecké závery zo sovietskej literárnej vedy“ (Bílik, R. 2004, s. 337).

      Bílik sa pokúsi odhaliť štruktúru soc. realizmu, „nájsť invariantný prvok, ktorý umožňuje označiť určité postupy a javy za soc. realistické, pokúsi sa odpovedať na problém referenčného poľa tohto typu lit. na „problém s prívlastkom“ i na otázku možnosti „systémovej otvorenosti“ realizmu, ktorý je dourčovaný týmto prívlastkom“ (tamže. s. 338). Prvú časť nazval „od slov k slovám“

      Neodpustil si v úvode tradičný dobovo „moderný“ útok a politizovanie o nástupe soc. realizmu u nás po 2. svetovej vojne, čo síce súvisí s vtedajšou aktuálnosťou tohoto lit. druhu, ale nijako nesúvisí so samotným soc. realizmom, pretože ten sa začal formovať aj u nás omnoho skôr v dielach Petra Jílemníckeho. Ale, ak už máme interdisciplinárne pristupovať k tomu vážnemu dejinnému obratu, treba pripomenúť, že po rokoch tyranie susednými národmi, brániace akejkoľvek národnej identifikácii porobených, najmä slovanských národov, ktoré boli diskriminované aj diskreditované v akejkoľvek buditeľskej činnosti a s ňou súviacou vedeckou a umeleckou činnosťou (napr. dozor nad Ľ. Štúrom, väznenie J. Kráľa, dávnejšie prenasledovanie veľkomoravských žiakov či vraždenie a väznenie, za okupácie fašistickým Nemeckom, významných osobností), najmä, teda, pred 1. sv. vojnou, niet sa čo čudovať, že v mene filozofie Marxovej a do praktickej dotiahnutej Leninovej filozofie teórie odrazu sa aj na Slovensku zrodil „nový svet“ pokrokových nádejí, spravodlivejšej a sociálne vyspelej spoločnosti, kde literatúra zohrávala vážnu a najmä zodpovednú úlohu prerodu „úpadkových“ hodnôt spoločnosti, podľa vtedajšej uniformovanosti systému.

      Moc a peniaze mali vtedy v rukách úzke skupiny bohatých ľudí, ktoré si mohli dovoliť diskreditovať vtedajšie robotnícke a obrodenecké hnutia a ľavicové strany, nesúce odkaz víťaztva nad fašizmom a cudzími kapitalistickými nadvládami, z ktorými mnohé povojnové (nesúce falošné meno) „demokratické“ strany úzko spolupracovali alebo sympatizovali. Predsalen by sme tieto politologické problémy prenechali tým, ktorí sú na tieto analýzy erudovaní a neťahali zbytočné emócie do lit. vedeckého výskumu, najmä, keď sú neprofesionálne demagogické, pretože politika je vecou veľmi realatívnou.

      „Do popredia vystupuje úsilie naznačené S. Šmatlákom – snaha využiť „možnosť“ a rekonštituovať človeka a jeho ľudskú exitenciu“ (tamže. s. 339). Človek sa stáva súčasťou spoločnosti rovnocenných ľudí v tzv. „beztriednej spoločnosti“ s kolektívnym zovšeobecňujúcim názvom „MY“. Vládne tu nekompromisný pocit spolupatričnosti a kolektívnej zodpovednosti.

      V mnohých dielach soc. realizmu je evidentná súčasť chápania „nového sveta“ a odmietanie „starého sveta“, ako aj prirovnávanie menšiny, ktorú zaraďavali do vyhraneného „starého sveta“. Úlohou propagandy socialistických diel s tendenciou apologetickou bolo striktne negatívne postavy dávať do súvisu so starým svetom. Čo do objektivity a reality malo opodstatnenie, pretože v skutočnosti si priali staré pomery a usporiadanie spoločnosti z majetníckych, kapitalistických a konzervatívnych popudov, často aj mocenských. Tieto postavy si neželali spravodlivosť a spolupatričnosť, čo sú veľmi významovo blízke slová, a v tomto prípade synonymá. „Identita mala podľa neho teda dva póly: „normatívny“ a „naratívny“. Prvý je zdrojom usmernení, zákonov a noriem a druhý je zakorenený v mýtickom a dejinnom výklade“ (tamže. s. 341). Keďže biľagovanie postáv negatívnych bolo sugestívne, nebolo zároveň pravdivé, lebo tieto postavy operovali vo vtedajšej súčasnosti a boli nositeľmi starého sveta v sebe, vo svojich myšlienkach a skutkoch. Nebolo to objektívne vzhľadom k jednotlivcom, vzhľadom k spoločnosti (väčšiny) a politickému systému. Zárodky ich myšlienok sa len podržali a nepraktizovali, avšak po páde socializmu sa uplatnili v aktuálnej dobe, čo dokazuje, že starý svet a nový svet koexistovali spolu a neskoršie si vymenili svoje väčšinové postavenie, čo sa prejavilo aj v zobrazovaní „skutočnosti“ v literatúre, ktorú soc. realizmus zastieral, alebo pokladal za zvrátenú či nemorálnu.

      Vtedajšie hodnoty v súčasnosti zanikly a do popredia sa dostali pseudohodnoty a estetické vnímanie lit. a lit. textov ako starších, tak aj „moderných“, s pomocou zmeny vnímania sveta, reálneho obratu spoločenského usporiadania a návratu kapitalizmu ho radikálne zmenilo a prepólovalo, čo len dokazuje, že politická moc je najdynamickejšou kreatívnou spoluautorkou podoby lit a determinuje myslenie ľudí, manipuluje s ním alebo ho rozvíja a zušľachťuje. Lit. sa môže preto stať „aj“ nástrojom udržateľnosti moci.

       Znakom soc. realizmu je polarita lenivosti a „ničnerobenia“ v protiklade k „akcii“, k aktivite jednotlivca ako záväznej a deklaratívnej inštancie k spoločnosti „nového sveta“, socializmu. Bílik sa snaží odhaliť a potvrdiť hypotézu, „že „rané“ texty i niektoré zaužívané symbolické realizácie vedomia „spolupatričnosti“ sú replikou toho, čo Eliade nazval „archaickým myslením“. Hľadá aj koncepciu bytia a reality „nového sveta“ a odhalí nám funkciu soc. realizmu“ (tamže. s. 342).

      Bílik správne poukazuje na tzv. (Assman) „rituálnu koherenciu“, ktorá má úlohu zjednotenia más na aktualizačnom princípe. Aktualizačný princíp udalostí a osobností je ale rovnaký aj v iných politických systémoch, len sa nerobí tak transparentne. Takýto istý prístup skúmania by nám, vedcom, nemal unikať nikdy, a mali by sme preto hodnotiť rovnako každý systém, aj kapitalizmus, a odhaľovať jeho prostriedky na ukotvovanie svojej moci, priame či nepriame kreovanie literatúry alebo verejné uznávanie len určitej línie v literatúre, ktorá je najvšeobecnejšie platná a pôsobí interakčne na myslenie ľudu, percipientov. Táto charakteristika v kapitalistickej spoločnosti chýba a kritika je už vopred odsúdeniahodná, najmä súkromnými médiami, ktoré bez argumentov diskreditujú autora, ako aj lit. vedca, už len svojou ignoranciou, pritom má argumentačné podložie svojich teórií, napr. Noam Chomsky. V premietnutí do praxe nám jednoznačne vyplynie jednostrannosť a fádnosť filmových spracovaní lit. predlôh výrazne preferovanej jednofarebnej skupiny autorov, čo je typické pre dnešnú dobu postmoderny. Problémom tejto časti štúdie je politizovanie a politologické pozadie, ktoré nesúvisí zase s lit. vedou ako takou. 

      Ritualizovanie je súčasťou spoločenstiev už od nepamäti, a je, resp. bolo súčasťou aj v socializme, ale nie je to literatúra, preto opomenieme túto časť a problém, ale zhrnieme si jeho presah do lit. v závere Bílikovej štúdie. Pripomenieme len, že nesúhlasíme s jeho nepriamim adorovaním predchádzajúcej spoločenskej situácie a jeho násilnickým slovám o nástupe socializmu, pretože ako laik politológ a politik nechápe nástroje a prostriedky, ktorými sa riadi moc. Podstatné je, že socializmus kreoval literatúru systémom, ktorý sa snažil zjednotiť ľud a demonštroval ideu rovnosti a bratstva (socialistických) národov a najdôležitejšiu hodnotu: akceptáciu menšín, národností a akceptáciu človeka ako rovnocenného tvora, o ktorom sa píše už v biblii. Či sa im to podarilo, necháme na kolegov z adekvátnych odborov. Avšak, zatiaľ sa realizácia minula účinku. Venujme sa lit. vede.

      Musíme si uvedomiť, že svet literatúry nie je reálnym svetom, len fikciou, ale dáva nám návod na to, akým spôsobom myslieť, odhaľuje nám krutú pravdu, ale aj demagogizuje, zabáva nás, pohoršuje, informuje nás. Soc. realizmus zachytáva a sprostredkuváva nám skutočný  „vzorový svet“ v socializme cez prizmu noriem, ktoré si spoločnosť určila a určuje.

      Bez hlbšieho zmyslu „„vyniká“ aj Bilíkova definícia „individuálnej pamäti“. …cieľom individuálnej pamäti sa tu stáva inštrumentáriom na produkciu nového obsahu kultúrnej pamäti po násilnom „rozpojení komunikačnej situácie“, po násilnom vytvorení „vtedy“ a „teraz““ (tamže. s. 343). Ak má na mysli lit. komunikáciu pred vojnou a po vojne, tak s ním možno len súhlasiť, výrazne sa zmenila, ale nemôžeme predsa tvrdiť, že kultúra, svet a spoločnosť je v neustálom vývine a zároveň horliť nad tým, že sa nám tu naskytla dejinná „rubtúra“, ktorá je násilná. Ak berieme do úvahy celý socialistický blok, ale i časť sociálnych skupín na západe, tento vývoj má hlboké korene v minulosti a nezjavil sa nám tu len tak z ničoho nič. Predel bol síce razantný, ale má svoje opodstatnenie v morálnom aj ekonomickom úpadku našej civilizácie. Podoba literatúry bola zákonitým vývojom ľudstva po jeho „totálnom“ prerode a dovŕšením osvietenských ideálov, ako aj Marxovej a Leninovej filozofie materializmu.

      Argumentuje aj citátmi z diela „Problémy slovenskej inteligencie“ od Chorvátha, z roku 1945. Potvrdzuje vedecký základ socializmu, jeho výrazný technický pokrok, dynamiku. Diferencuje dedinu a „socialistickú spoločnosť“ a načrtáva problém kolektivizácie, najmä na dedine, pritom paradoxne proti tejto skutočnosti máme dnes situáciu presne opačnú a impulzy socialistické pochádzajú najmä z dedinského prostredia. Chorváth sa ale chybne obával o ľudové umenie a hyperbolizoval prechod k socializmu ako ostrý prelom kultúr. Ľudové umenie bolo zachované a naopak povýšené ako nenahraditeľný dôkaz starobylosti nášho národa a jeho ľudovosti.

     

Karol Janko