Jaroslav Hašek sa narodil 30. apríla 1883 v Prahe a už vo veľmi mladom veku spoznal život chudobného dieťaťa veľkomesta, ktoré na vlastnej koži spoznalo, čo to znamená, keď niet v dome peňazí. Ešte počas otcovho života začal študovať gymnázium. Z počiatku prospieval s vyznamenaním, ale neskôr štúdia zanechal a šiel sa učiť za drogistu do Kokoškovej drogérie na Perštýne.
V tejto „lekárni chudobných“ sa po prvý krát stretol s rázovitými figúrkami mesta a vidieka a svoje pozorovania a skúsenosti si starostlivo zaznamenal do svojej neobyčajnej pamäti. Rovnako aj dojmy a zážitky s prázdninových ciest a výletov, ktorými unikal z tiesnivého prostredia rodiny, boli prvými jeho podnetmi k písaniu. Na týchto prázdninových potulkách získal mimoriadne široký rozhľad a veľké životné skúsenosti, toľko potrebné k literárnej tvorbe.
V drogérii sa nezaúčal ani rok a znova ho chytila túžba študovať. Zapísal sa preto na novozriadenú obchodnú akadémiu v Prahe a ako 18 ročný študent začal uverejňovať svoje prvé literárne pokusy, ktoré mu v novinách ochotne prijímali a tlačili. Po úspešnom absolvovaní obchodnej akadémie nastúpil ako úradník do banky Slávie v Prahe. Avšak sedenie nad papiermi sa mu čoskoro sprotivilo a v roku 1903 definitívne opustil banku a pevne sa rozhodol stať sa spisovateľom. Stáva sa tak najmladším spisovateľom - profesionálom tej doby.
Toho istého roku vydal spolu s priateľom Hájkom - Domažlickým prvú knižočku veršov „Májové výkriky“ a takmer šesť rokov žije z honorárov za literárne príspevky. Znova podniká dlhé cesty a potulky po krajinách strednej Európy. Po návratoch do Prahy sa často dostával do konfliktov s políciou, ktorá ho prenasledovala, pretože často zosmiešňoval utlačovateľský a germanizačný aparát rakúskeho štátu.
Miloval prostredie malých pražských krčmičiek, ktorých hostí neustále rozosmieval rozprávaním najrôznejších vtipných príhod a parodovaním významných politických osobností vtedajšej doby. Už ako študent patril k anarchistom, lebo od počiatku svojej literárnej tvorby stál na strane vykorisťovaných a utláčaných a odpudzovala ho neschopnosť a umiernenosť vtedajšej sociálnej demokracie. Vo svojich satirách a humoreskách vtipne a pohotovo zosmiešňoval polofeudálnu rakúsku monarchiu, vládcov a panstvo, štátnych úradníkov a byrokraciu, vysmieval sa katolíckej cirkvi a šľachte ako prežitku.
V roku 1910 sa oženil s Jarmilou Majerovou a stal sa redaktorom „Sveta zvierat“, ale tento časopis musel zakrátko opustiť, lebo mnoho čitateľov nemohlo stráviť jeho články o zvláštnych zvieratách, ktoré si samozrejme vymyslel. V dobe volieb roku 1911 založil s niekoľkými priateľmi „Stranu mierneho pokroku v medziach zákona“, ktorá pod maskou lojality mohla verejne zosmiešňovať cisársky dvor a vtedajšie politické strany. Ich prispôsobivosť a nečinnosť. V tomto roku prvýkrát do literatúry vstupuje postava vojaka Švejka, šibala z ľudu, ktorý tak horlivo vykonáva príkazy nadriadených, že kam vstúpi vyvoláva zmätok, rozklad a paniku.
V roku 1915 bol Hašek povolaný k výkonu vojenskej služby do Českých Budejovíc. Tu spoznal množstvo skutočných osôb, ktoré sa neskôr objavili v jeho nesmrteľnom románe. Z bojiska v Halíči Hašek i s vojakom Štrašlipkom prebieha k Rusom. Strašlipka sa u vojska preslávil ako mimoriadny šibal a rozprávač anekdot s množstvom neuveriteľných a nečakaných prirovnaní, a tak jeho spôsob rozprávania pojal Hašek do svojho slávneho románu. Keďže sa chcel zúčastniť na oslobodení svojho národa, v roku 1916 sa prihlásil do légií, kde zastával niekoľko funkcií ale čoskoro sa dostal do sporov s vedením pobočky. Po Veľkej októbrovej revolúcii a krátkom období tápania spoznal, kde je jeho miesto a tak prešiel v roku 1918 na stranu boľševikov, vstúpil do Červenej armády a komunistickej strany.
Pracoval ako redaktor niekoľkých cudzojazyčných novín, mal mnoho dôležitých strategických i vojensko - organizačných funkcií. V októbri 1920 dokonca zastupoval náčelníka politického oddelenia 5. armády, čo bola najvyššia funkcia, ktorú v Červenej armáde vykonával. Od vstupu do strany u neho nastala veľká zmena, zanechal bohémstva a stal sa disciplinovaným straníckym pracovníkom.
Ku koncu roku 1920 prijal návrh aby so svojimi organizačnými skúsenosťami šiel domov pomáhať práve sa tvoriacej sociálno - demokratickej ľavici. Hašek po krátkom zaváhaní tejto požiadavke vyhovel a odišiel s úmyslom, že bude pracovať v Kladne. Po príjazde sa mu však nedostalo očakávaného prijatia, ani významní predstavitelia sociálnodemokratickej ľavice mu neverili, a preto sa o neho ani príliš nestarali. Navyše buržoázia a sociálnodemokratická pravica proti nemu rozpútali štvavú kampaň a chystali na neho proces pre velezradu a bigamiu.
Hašek, sklamaný prijatím, aké sa mu v jeho vlasti dostalo, sa znovu vrátil k svojmu starému spôsobu života. Oddal sa ponocovaniu, flámom a pitiu. Aby si zarobil peniaze, začal opäť písať do rôznych časopisov, najmä však do „Rudého práva“, kde zosmiešňoval bezzubú politiku sociálnodemokratických predákov. V roku 1921 začal písať svoj najslávnejší román „Osudy dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny“. S podlomeným zdravím sa uchýlil do Lipnice kde zostal až do svojej smrti.
Zomrel nečakane, v roku 1923. Buržoázna literárna kritika ho nepovažovala za spisovateľa a kládla ho na samý okraj literatúry. Až prenikavý úspech románu „Osudy dobrého vojaka Švejka“ doma i v zahraničí mu zaistilo miesto ktoré mu už dávno patrilo - medzi veľkých pokrokových spisovateľov, ktorých význam sa neobmedzuje len na hranice rodnej krajiny.
Jaroslav Hašek z celého srdca nenávidel starý nespravodlivý svet a bojoval proti nemu nielen svojou ostrou satirou ale i zbraňami v radoch Červenej armády. Jeho ostré pero rýchlo a pohotovo tvorilo ostré satiry na celú vtedajšiu politickú situáciu. Nešetril ani povahové črty vtedajšieho malomeštiaka, jeho nevzdelanosť, krutosť, túžbu po majetku a prispôsobivosť. Jeho život a dielo je nesmrteľné aj napriek tomu, že jeho život sa uberal často až neuveriteľnými cestičkami. Možno práve preto, že sa vymyká zaužívanému obrazu revolucionára, vieme o ňom tak málo. O mnoho menej, ako o jeho postavičke vojaka Švejka. Doteraz sa mu neušlo miesto, ktoré mu právom patrí. Nezabúdajme, že aj humor je zbraň, mocná zbraň, ktorá v dnešnej dobe často krát chýba.
Anton Vilček 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára