Ideológia, typizácia, schematizmus, historizmus, straníckosť – to sú väčšinou oporné body výkladu ruského realizmu na mnohých dnešných školách, ak nie hádam na všetkých (i pri najmenjšej vôli by zrejme nebolo pre učiteľa najprijateľnejšie a ,,najzdravšie“ spomínať pri tomto období v literatúre niečo iné). Priznávam, je mnoho vecí, ktoré sa dajú sovietskemu Rusku a vôbec všetkým socialistickým krajinám vytýkať v rámci straníckeho zásahu do literatúry, no možno by som o čosi viac predstavila jednotlivé pojmy. Iba sa povie, že sovietska moc podriadila umenie, kultúru, literatúru a jej tvorcov ideologickým, teda triednym, straníckym a štátnym záujmom – Koniec. Bodka. Slová ostanú vyrvané, vyšklbnuté z kontextu a ten sa odšmarí bohviekam, no najlepšie čo najďalej, tak aby sa nedajbože neobjavil v rukách formujúcej sa (alebo skôr formovanej?) školopovinnej mládeže, niekam do zabudnutia. Do istej miery by sa však ľudia mali snažiť takéto prehlásenia chápať na základe toho, že pochopia dobu, okolnosti a situáciu, nie iba pojem. A ak už ide aj o pojmy, vyberala by som možno opatrnejšie, menej ,,stranícky“ (tu toto slovo zahŕňa snaženie vmestiť do školskej literatúry čo najviac antikomunizmu). Alebo naopak, nech len vyberajú, nech sa prehrabávajú zúrivo v hrubých pojmoch, ale nech sa nimi oháňajú všade. Nech spomenú vrytú ideológiu a typizáciu aj v slovenskom romantizme, keď Štúr ohŕňal nos nad Sládkovičovou Marínou pre nedostatok vlastenectva.A čo ideológia v katolíckej moderne? A čo je to vlastne typizácia? Človek-proletár? Človek-revolucionár? Alebo človek-vojak?
Písali by dnešní spisovatelia o jasnej rannej oblohe, keby za rohom počuli tanky? Keď vravia, že ruské medzivojnové diela nesú len veľmi málo umeleckej hodnoty, tak nech ju nájdu v dnešných, tak vyhľadávaných ženských románoch. Každý z nás predsa v sebe nesie svoj vlastný, vnútorný svet ideí. Každý máme svoju vlastnú ideológiu. Aj spisovateľ je človek, aj on ju má. Iba sa to u niektorých spomína menej, u niektorých viac a u iných ešte viac. Pojmy sa takto, bohužiaľ, stávajú celým obsahom reality. Preto by som teraz namiesto toho, že literatúra slúžila strane, použila skôr pojem vykonala službu. Literatúra socialistického realizmu mala totižto pri všetkej individuálnej vyhranenosti do istej miery práve ,,služobnú“ úlohu ako súčasť a zložka celku. Spoločenské a politické pozadie sa u nej určite jednoznačne preukázalo, ale nie na jej vlastný úkor. Vniesla do svojej literatúry nový silný prvok – kolektív, a ten nebol len jednoduchým súčtom, ale javom novej kvality a životnosti. Tento prvok vystupuje prvýkrat nápadnejšie až u Gorkého, napríklad aj v románe Matka. Tu síce Gorkij venuje najväčšiu pozornosť titulnej postave, ale táto sa z prostej vidieckej ženy pretvára v uvedomelú proletárku vďaka revolučne naladenému robotníctvu. Ale tu sa to nekončí. Socialistickí realisti dokázali prekonaťzábrany umeleckej morálky a zobraziť presvedčivú vášeň a ľudskú tragédiu v sedliackom prostredí. To bol v dejinách literatúry, a najmä v dejinách románu, novátorský, priekopnícky čin. Takéto témy sa v dovtedajšej literatúre vyhradzovali zväčša pre vrstvy vyššie, vzdelanejšie (Tolstého Anna Kareninova či Flaubertova Madame Bovary). A prvý, kto vniesol do svojej tvorby tragický ošiaľ sedliackej lásky a odhalil tak bohatosť citového života aj v prostých dedinských ľuďoch bol Michail Šolochov (nie náhodou nositeľ Nobelovej ceny). Bol to čin veľkej umeleckej závažnosti a napokon aj spoločensko-politickej. Je predsa samozrejmé, že láska nie je výsadou len ,,vyššej“ spoločnosti, ale prekvitá, a o to väčšmi, v prostredí prostého dedinského ľudu, v prostredí pre vtedajšiu dedinu najtypickejšom, v prostredí vojny. A Šolochov sa vojny zúčastňuje – so zbraňou v ruke ako vojak a perom ako človek – a sám na svojom osude zakúša jej ťažkosti, keď nemeckí okupanti zabili jeho matku. A v takomto neľahkom období, skôr než začnete byť tvoriví, musíte byť odvážni. Tvorivosť je osud, ale odvaha je cestou. Šolochov bol tvorivý dosť. A cesta? Tú si vybral. Cestu človeka. Človek a jeho osud – ľudský subjekt spätý so spoločenským dianím a ním vnútorne obohacovaný – to je východisko a i konečná méta Šolochovho umeleckého vývinu. Osud človeka mal v jeho tvorbe ústredné postavenie a pomenoval tak jednu zo svojich posledných noviel. Avšak o akého človeka a o aký osud tu vlastne ide? Ide tu o naozaj ťažký a napriek všetkej svojej otrasnosti typický život jednoduchého ruského človeka, šoféra Andreja Sokolova, ktorý rozpráva svoj takmer päťdesiatročný životný príbeh. Hovorí o tom, ako musel narukovať a doma zanechať milovanú ženu s troma malými deťmi a ako sa potom dostáva do nemeckého zajatia, odkiaľ sa mu podarí uniknúť až po dvoch rokoch. Sovietska armáda síce už doráža útočníka, ale tragédia jeho života sa ukončením vojnových útrap nekončí. Naopak, vo svojom ľudskom jadre sa rozvíja. Sokolov napíše domov list, kde natešený oznamuje, že sa čoskoro vráti. Lenže odpoveď neprišla. Jeho žena aj deti sú mŕtve. Ešte si spomína na ich rozlúčku:,,Iné ženy sa zhovárajú s mužmi, so synmi, ale moja sa pritisla ku mne ako list ku konáru a len sa celá trasie a nevládze slovo povedať. Vravím jej ,,Opanujže sa, Irinka drahá! Povedz mi aspoň slovo na rozlúčku.“ A ona vraví a za každým slovom vzlykne: ,,Milený môj...Andriuša...my sa už...nikdy...na tomto...svete...neuvidíme...“ Mne samému sa vtedy od ľútosti nad ňou trhalo srdce na kúsky, a ona ešte príde s takýmito slovami. Mala by chápať, že ani mne ľahko nepadne lúčiť sa s nimi, nevyberám sa voľakde na hody. Pochytila ma zlosť. Nasilu som jej roztiahol ruky a zľahka som ju odsotil. Mne sa videlo, že zľahka, ale mal som takú sprostú silu. Cúvla, zo tri kroky odstúpila dozadu, ale zase len ide ku mne drobnými krôčkami, vystiera ruky a ja kričím na ňu: ,,Nuž či sa takto treba lúčiť? Čo už ma vopred zaživa pochovávaš?“ Až do smrti, do poslednej hodinky,aj keď budem umierať, nikdy si neodpustím, že som ju vtedy odstrčil!“
Vojna tak zasiahla všetkých, niektorých priamo, iných nepriamo a Sokolova obidvoma spôsobmi a hneď tými najkrutejšími. Po návrate domov sa vracia k svojmu zamestnaniu, opustený, strápený osudom. Stretne sa ale s osirelým, rovnako opusteným chlapcom Váňom, ktorého prijme za svojho. A tak putujú títo ,,dvaja osirelí ľudia, dve zrnká piesku, zahnané do cudzých krajov strašným vojnovým uragánom“ po ruských mestách poznačených čerstvými, boľavými stopami vojny, tak ako oni sami. A v čom je ideové jadro novely? Nemyslím, že je to vojna a útrapy, utrpenie alebo smrť, ale skôr perspektívy života, života tak heroického a zároveň tak bežného. Idea je v tejto jednote utrpenia a žitia. V úrodnom hnoji ľudského osudu.
,,Dvaja osirelí ľudia, dve zrnká piesku, ktoré zavial do cudzích krajov vojnový uragán nevídanej sily...Ba čo ich čaká v budúcnosti? A rád by som veril, že sa tento ruský človek, človek nezlomnej vôle, uzdraví, že chlapec po otcovom boku vyrastie, a keď dospeje, všetko prekoná na svojej púti, ak ho na to povolá vlasť. S ťažkým srdcom som hľadel za nimi...Možno by bolo všetko aj dobre prešlo pri našom lúčení, ale Váňuška, prejdúc pár krokov a prepletajúc krátkymi nôžkami, obrátil sa idúcky ku mne tvárou a zakýval mi ružovou rúčkou. A vtom akoby mi bola mäkká, ale pazúrnatá laba stisla srdce, chytro som sa obrátil. Nie, nielen vo sne plačú dospelí chlapi, čo ošediveli cez vojnu. Plačú oni aj za bieleho dňa. No hlavné je neraniť srdce dieťaťa, aby nevidelo, ako sa ti kotúľa po líci pálčivá a skúpa chlapská slza...“
-nt-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára