Generačné predsudky a existencia nových generácií rada popiera tie predchádzajúce, čo môžeme ospravedlňovať „vývojom“, ale nie každý „vývoj“ je „vývoj“. Sú to len pudové efekty, kopírujúce prírodné zákony v ich elementárnej zásade stálej premeny. Literatúra a lit. veda je spoločenský jav, ktorý má tendencie antagonistických tvrdení, vychádzajúce buď z individuálnych cieľov alebo axiomických výsledkov výskumu, ktorý vyvracia doterajšie platformy na základe argumentov, čo platí len pre lit. vedu, nie pre literatúru.
V súvislosti s touto problematikou je potrebné zaradiť do celkovej štruktúry soc. realizmu vplyv. Vplyv tu zohráva mimoriadnu úlohu a stáva sa súčasťou celospoločenského trendu a názorových platforiem, všeobecne akceptovaných. Spisovatelia kopírovali nadstavené morálne a hodnotové portfólio (étos), prenášané z najvyšších spoločenských kruhov, najmä vládnucich (zastupujúcich vôlu väčšiny ľudí), na celú spoločnosť so zreteľným moralizujúcim, výchovným, ale aj národnobuditeľským, patetizujúcim trendom. Zákonite sa nám vynára do popredia Tainova tráda: rasa, prostredie a moment, ktorý musíme doplniť o štvrtý determinant, a ním je vládna moc, ktorá abstraktne pôsobí na obsah a sémantiku diela.
Inšpiráciu čerpal aj z pozitivizmu. Myslí si to Oskar Čepan. Odlišný názor má na to Reiman, ktorý síce nezistil nič výnimočné, keď tvrdí, že autor nie je vždy kompatibilný s ľudom, nemá im niekedy ani čo podať, čo by ich zaujímalo. Je preto potrebné, aby autor bol súčasťou davu, pretože len tak môže chápať potreby,
myslenie a ich záujmy, a to neplatí len v prípade soc. realizmu. Empíria je potrebným vybavením každého autora. Bez nej sa nedá konštruovať hodnoverné dielo so širšou platnosťou. Lenže zamyslime sa ešte raz čisto v medziach lit. vedy či to je, alebo nie je cieľom umeleckého diela a literatúry. Literatúra je samostatný organizmus, ktorý sa riadi, resp. by sa mal riadiť vlastným vývojom a tvorivými procesmi. Autor by mal byť autonómnou jednotkou, ktorá tvorí na základe interakcie spoločenského vedomia so sebou samým, teda vlastným Ja. Žiadny recept mu nemôže poskytnúť subjekt mimo subjektu, len subjekt autora. Nemožno tieto atribúty vziať ani spisovateľom soc. realizmu, pretože kvality diel a aktuálnosť problémov kopírovala skutočnosť a práca ľudí mala svoje významné opodstatnenie, čo potvrdzuje záujem o ňu vo vtedajšej dobe, a nemožno jej uprieť svoju výraznú estetiku splývajúcu s entuziazmom usporiadania a budovania sociálne spravodlivej spoločnosti. Je ťažké hodnotiť nezávisle kvalitu diela, jeho umeleckú hodnotu, pretože ľudské vnímanie sveta je u každého človeka iné, ale kompozičné využitie rôznych postupov alebo charakter poetiky, syntaxe či lexikálnych prostriedkov alebo dej, opis najvážnejších problémov spoločnosti a iné zvláštnosti, ktoré sú funkčne aplikované a pri percepcii čitateľom posúvajú jeho myslenie dopredu, či riešia jeho problémy alebo mu dodávajú estetický umelecký zážitok či majú tiež atribút umeleckosti, a takéto plody ľudskej práce by sa mali nazývať „literatúra“.
myslenie a ich záujmy, a to neplatí len v prípade soc. realizmu. Empíria je potrebným vybavením každého autora. Bez nej sa nedá konštruovať hodnoverné dielo so širšou platnosťou. Lenže zamyslime sa ešte raz čisto v medziach lit. vedy či to je, alebo nie je cieľom umeleckého diela a literatúry. Literatúra je samostatný organizmus, ktorý sa riadi, resp. by sa mal riadiť vlastným vývojom a tvorivými procesmi. Autor by mal byť autonómnou jednotkou, ktorá tvorí na základe interakcie spoločenského vedomia so sebou samým, teda vlastným Ja. Žiadny recept mu nemôže poskytnúť subjekt mimo subjektu, len subjekt autora. Nemožno tieto atribúty vziať ani spisovateľom soc. realizmu, pretože kvality diel a aktuálnosť problémov kopírovala skutočnosť a práca ľudí mala svoje významné opodstatnenie, čo potvrdzuje záujem o ňu vo vtedajšej dobe, a nemožno jej uprieť svoju výraznú estetiku splývajúcu s entuziazmom usporiadania a budovania sociálne spravodlivej spoločnosti. Je ťažké hodnotiť nezávisle kvalitu diela, jeho umeleckú hodnotu, pretože ľudské vnímanie sveta je u každého človeka iné, ale kompozičné využitie rôznych postupov alebo charakter poetiky, syntaxe či lexikálnych prostriedkov alebo dej, opis najvážnejších problémov spoločnosti a iné zvláštnosti, ktoré sú funkčne aplikované a pri percepcii čitateľom posúvajú jeho myslenie dopredu, či riešia jeho problémy alebo mu dodávajú estetický umelecký zážitok či majú tiež atribút umeleckosti, a takéto plody ľudskej práce by sa mali nazývať „literatúra“. Soc. realizmus tieto podmienky spĺňa, a preto sa stáva rovnocennou súčasťou epochy literatúry a lit. vedy. I keď tu nastáva ďalší elementárny problém „popularity“ a „nepopularity“, čo je fenomén najmä kapitalistického, ale aj (menej) socialistického systému. Populárne dielo nemusí mať kvality vyššie ako nepopulárne dielo, ktoré proste z rôznych príčin sa nedostalo k cieľu. V kapitalitickej spoločnosti mnohokrát vychádzajú diela len vďaka dobrovoľným sponzorom a často kopírujú záujem kapitalistickej vízie sveta. (najmä sujetom, formou poetiky a témou). V socialistickej spoločnosti je problém morálny a estetický. Ak dielo provokuje systém, často „profesionálne-demagogickým“ či erotizujúcicm a vulgarizujúcim efektom, zakáže sa. V kapitalistickej spoločnosti sa tento problém rieši neakceptáciou autora kapitálom alebo vydavateľskými či spisovateľskými spolkami, teda „pozitívnou diskrimináciou“ a psychologickými zbraňami, avšak dôvod je zameraný najmä na tému faktografie a odhaľovanie utajených skutočností, často súviasice s politikou. Mnohokrát sa preto diskredituje aj umelecká lit., ale najmä lit faktu, kde sa odhaľujú kruté pravdy praktík politických zoskupení, kapitalistických spoločností alebo amorálíty vlád, či iných súkromných spoločností.
Môžeme to zhrnúť do dvoch diferencií, ktoré Bílik nezaregistroval, že kapitalizmus „nepriamo“ kontroluje literatúru a socializmus „priamo“.
Dôležitý postreh, ktorý zaznamenal bol, že prívlastok „socialistický“ má synonymá „šťastný človek“, „ľudskosť“, „nový“. Treba s ním v tomto len súhlasiť.
Význam slova možno zahrnúť do celkovej tvorby a jej charakteru. Politický nástup socializmu usporiadal spoločnosť a literatúru, ktorá má svoje dôležité 
zastúpenie v celkovej štruktúre spoločnosti. Najdôležitejším charakteristickým znakom sa stal prechod od chaosu k poriadku, určitej šablónovosti, teda k schematizmu, ktorý zaregistroval výkyvy v rokoch šesťdesiatych a osemdesiatych, kedy nastalo mierne rozvetvenie a bujnenie v tematických, kompozičných a obsahových zemaraní diel, lit. textov, oficiálne uverejnených. Mali štatút oficiálnej literatúry.
zastúpenie v celkovej štruktúre spoločnosti. Najdôležitejším charakteristickým znakom sa stal prechod od chaosu k poriadku, určitej šablónovosti, teda k schematizmu, ktorý zaregistroval výkyvy v rokoch šesťdesiatych a osemdesiatych, kedy nastalo mierne rozvetvenie a bujnenie v tematických, kompozičných a obsahových zemaraní diel, lit. textov, oficiálne uverejnených. Mali štatút oficiálnej literatúry. Funckiu soc. literatúry v jej najschematickejšom charaktere môžeme prirovnať k továrni. Predstavme si robotníkov pri páse alebo na svojich pracoviskách, ktorí pracujú v primeranom tempe. Za oknami továrne by kričali nespokojné davy, ktoré nechcú pracovať alebo sa im proste niečo nepáči. Tieto nespokojné davy hádžu do okien malé kamienky tak, aby ich nerozbili, len aby, proste, vyrušili robotníkov a ostatné riadiace osoby z pracovného procesu. Tieto kamienky a pokryky prirovnáme k vulgarizácii literatúry, k ostrej kritike systému bez argumentov, alebo z rebélie, ktorá nemá žiadny kolektívne prospešný cieľ, ale má, napr. za cieľ rozvrátiť budovateľský proces a priviesť ho do chaosu, či oslobodiť sa od povinnej príslušnosti k spoločnosti. V literatúre by presne takto pôsobili tieto obrazné atribúty na čitateľa. Čitateľ by bol rozrušený a premýšľal by o alternatívach, ktoré mu ponúka literárny text. Z hľadiska soc. realizmu by to pôsobilo retardačne, spomalovalo a znepokojovalo by to ľudí pri práci pomocou nekontrolovaného chaosu v nastúpenom šablónovitom nadstavení obsahu a cieľa literatúry.
V období po roku 1945 až do konca 50-tych rokov mala svoje opodstatnenie, z tohto statusu vývoja spoločnosti kopírovala záujmy spoločnosti. Keďže aj literatúra je v procese, nustálom vývoji, menila by sa po čase automaticky, a aj sa zmenila po tomto období. Povinnosť vedca, ak zastupuje naozaj vedeckú obec, je akceptovať soc. realizmus a akceptovať aj prívlastok, ktorý realizmu tejto epochy bezpochyby patrí. Stáva sa súčasťou realizmu, pretože opisuje skutočný reálny výsek obdobia histórie vývinu spoločnosti a následne je táto skutočnosť zakomponovaná do „oficiálnej“ literatúry. Orientovala sa na kolektív a spoločenské významné udalosti. Neriešila detailne jednotlivcov a ich osobné problémy, degenerácie, intímne záujmy či rôzne osobnostné deformácie, i keď boli tu aj také diela, ktoré sa venovali témam z obdobia detstva a dejinným udalostiam. Stali sa výraznejším predmetom záujmu v obdobiach 60-tych a 80-tych rokov a neskoršie, po páde socializmu. 
Bilík tvrdí (v súvislosti s generálnou témou), že „toto perspektívne nasmerovanie je v ostrom kontraste so základom „starého“ realizmu – s jeho „pozitivistickou“ reflexiou skutočnosti, analýzou jej jednotlivostí“ (tamže. s. 421). Bilík nám ponúka aj definíciu teórie „odrazu“, majúca svoj pôvod v marxisticko-leninskej filozodii, ktorá je súčasťou soc. realizmu. „Dialekticko-materialistická gnozeológia rieši problém prílišného dôrazu na aktivitu subjektu napojením sa na svoju historicko-materialistickú líniu…a všetky myšlienkové operácie kontroluje záväzný korektív: objektívne, od nášho vedomia nezávisle jestvujúci zákon“ (tamže. s. 422). Tým nám naznačuje, že úlohu alebo „záštitu“ nad uplatňovaním princípu socializmu preberá komunistická strana (nie vždy teda ľud), ktorá sa stáva aj koordinátorom lit. procesu v medziach adekvátnych soc. realizmu, čo je organizovaný spôsob kreovania lit. pre účely „vyššej“ a morálne aj sociálno-ekonomicko rovnocennej a pokrokovej spoločnosti v absolútnom prerode. Bílik tvrdí, že „realizmus referuje na spôsob interpretácie sveta. Pridanie prívlastku, ktorého obsahom je rozpoznanie „relatívnej adekvátnosti, aktívny výkon abstrakcie“ sprevádzaný „vylúčením vedľajších údajov o origináli“, a to všetko podriadené kontrole „objektívnych zákonov“ určuje podobu takéhoto „spôsobu odrážania“ (tamže. s. 423).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára