V mnohých dielach soc. realizmu sa rieši problém cirkvi a kresťanstva. Trend je vždy (väčšinou) rovnaký. Kresťanstvo a cirkev sú spochybňované. Na svetle sveta sa pertraktujú neresti cirkevných hodnostárov, hriechy minulosti, ktoré cirkev spáchala a demonštruje sa nepotrebnosť cirkvi ako takej.Boh, Kristus, nepomáhal ľuďom, ale ich trestal, a často bez dôvodu. Pomáhal bezbožníkom, chamtivcom. Argumentačné artefakty mali podobu zničenia úrody, vraždenia nevinných, najmä vo vojnách. Mnohé prehovory sa stali frázami, napr. „ako si to mohol dopustiť, Bože“, „kde bol ten tvoj Boh…“ (Hečko, F. Červené víno), pričom sa odvolávali postavy na vojnové besnenie synov a dcér chodobných a prostých rodín, ktoré za nič nemohli. Vojna sa stala ďalším pilierom, argumentačne najsilnejším a zároveň mala punc objektívnej skutočnosti. Vojna bola symbolom boja za rovnoprávnosť národov strednej a južnej Európy, ale aj boja za scoializmus, najmä v jej závere, keď Červená armáda oslobodzovala po dlhých a ťažkých časoch porobené národy od „čierneho moru“ fašistického Nemecka. Historické fakty sa nedali a ani nedajú zvrátiť. Môžu sa len zahmlievať a deinterpretovať, čo je doménou súčasnosti.
Pokus o „nový svet“ a novú vieru na čele s Leninom ako Bohom sa podaril len na krátky čas. Zničilo túto dobu najmä kruté stalinské obdobie, v ktorom prenasledoval možných aj fitkívnych nepriateľov ľudu a strany. Rubtúra spoločenskej reorganizácie po roku 89 mala však na ľudí oveľa odlišné následky, kamuflované fiktívnym kyberpriestorom elektronických médií, dávajúcich do popredia len úzky výsek skutočnosti. Literatúra však ostala nezávislá, i keď trendy „masovokomerčnej“ literatúry predsa len dominujú nad umleckosťou.
Dominovalo tu aj pnutie medzi náboženstvom a ateizmom. Bílik: „konfrontácia „mýtu a svetonáhľadu opierajúce sa o vedecké poznanie“ má na úrovni, ktorú sledujeme, podobu konfrontácie medzi nábeženským a ateistickým, či cirkevným a občianskym, pričom občianske je v dobovej terminológii automaticky totožné s ateistickým“ (tamže. s. 346).
Náboženstvo však prináleží uctievaniu Bohov alebo Boha, a preto paradoxne aj v dielach soc. realizmu sa inplantuje veľmi patetický konštrukt diela v jeho celkovej podobe, lexika, syntax, obsah, dej, prenesené cez príbeh postáv, resprezentujúce vzorový ideál komunistickej rituálnosti v jej aktualizačnom budovateľskom a triednom boji. Pyramída myšlienok je tu usporiadaná vertikálne, ale zároveň aj horizontálne. Vertikálne smerom k Leninovi, Stalinovi a Marxovi, ktorí boli vrcholom pyramídy a panteón zároveň vyplňovali aj aktualizační ideologickí učni v rámci každého štátu, teda prezident a polytbiro najvyšších predstaviteľov a tzv. strážcov odkazu veľkých „učiteľov“. Horizontálne sa chápali samotní „učitelia“ a vlády, ktoré splývali s ľudom a nijako sa navonok nepovyšovali. Nedotknuteľnosť ich panteonických osôb bola prejavovaná takmer v každom „budovateľskom“ diele. Bezprostredná kritika neprichádzala do úvahy. Boli naopak vzormi a otcami všetkých ľudí a podľa toho sa zapúšťali do mnohých diel, často nedobrovoľne. Úlohou a cieľom komunistickej spoločnosti, pretavenej do literatúry bolo vytvorenie „nového náboženstva“. Kresťanský Boh mal paradoxne mnoho spoločné s ideami socializmu, ba, dá sa pokladať za tzv. „prvého komunistu“, ale odmietaný bol najmä „modernými“ Slovanmi z iného dôvodu. Bol cudzí. Nebol Slovan a pripomínal „novému svetu“ skazený a nemorálny „svet starý“. Cirkev zneužívala a aj občas zneužíva jeho meno dodnes, pritom kresťanské ideály jeho učenia sú ich nedodržiavaním spochybňované a nie sú kompatibilné s ideami kresťanstva v praxi. Boh je nástrojom získavania moci. Meno Ježiša sa stalo silnou zbraňou v rukách tých, ktorí sa snažili ovládnuť iné kultúry a národy. Zbližovanie preto prerástlo v požieranie a ovládanie. Princíp rovnosti, ktorý Ježiš hlásal, sa často deinterpretoval do monštruóznych demagógii. Zabudlo sa, že „nájít vhodnou balanci medzi vlastným a cizím, medzi autochtonním a alochtonním, je podstatním tajemstvím vzniku nových hodnot…Podíl Slovanu na zkultúrnení Ameriky a Europy byl záměrne minimalizováný“ (Pospíšil, I. 2008, s. 79).
Tradicionalizmus a jeho úloha sa stali ďalším predmetom záujmu v tejto stúdii. Pohreby, slávnosti, krsty, svadby, tu všade nastal prerod. Zvýraznil sa atribút „občianskosti“ a príslušnosti ku komunite a taktiež sa zvýraznilo zadekvátnenie postupov pri „moderných rituáloch“. Heslovitý pátos mal zvyčajne pri týchto rituáloch syntetizujúci charakter smerom k strane, spoločnosti, práci, česti a oddanosti.
Najvýraznejšou črtou v jednotiacom efekte socializmu, v soc. realizme, i v inej soc. literatúre, ako aj v skutočnosti, sa stalo oslovovanie „súdruh“, „súdružka“. Deklaruje sa tým „kolektívna identita ako súčasť politickej imaginácie“, príslušnosť ku komunistickej strane, pričom postupne tendovala k všeobecnej záväznosti, čo sygnalizovalo, že „ človek je človeku priateľom, súdruhom, bratom“, čo sa hovorí aj v „Morálnom kódexe“. „Toto oslovovanie platilo na verejnosti“ (Bílik, R. 2004, s. 348).
„Invariantnou zložkou každého rituálu je teda princíp zmeny“ (tamže)
Bílik nám ponúka aj množstvo citátov, ktoré dokazujú jeho argumenty. Odkazy v heslovitých formulách sú často retrospektívne a diachronické a pripomínajú nám „„ťažký boj“ za výdobytky socializmu, ktoré umožňujú jednotlivcom stať sa rovnoprávnym človekom v spoločnosti, čo definujeme pri obradových textoch ako niečo „samozrejmé“ a „nesamozrejmé“ vo vtedajšom „súčasnom svete“ a jeho stave“ (tamže. s. 349).
Tretím prvkom obradových rituálov je zvýraznenie organizátorky strany pri premene sveta na nový, jej zásluh a vynaloženého úsilia a zároveň garanta stability súčasného stavu“ (tamže. s. 350).
Bilík veľmi zasahuje politologické, historické a aj sociologické pozadie soc. realizmu v jeho zhrnutí, ale celkovo vystihuje štruktúru tohto lit. smeru. Podstatou je ritualizovanie, opakovanie a akási kodifikujúca podoba lit. textov takéhoto zamerania. Cieľom je, aj bolo, zachytenie skutočnosti v rôznych idealizovaných ornamentálnych postupoch. Cieľ a idea takýchto diel sú vždy zreteľné, ľahko rozlúštiteľné. Dialektickú jednotku tvoria negatívne a pozitívne postavy, ktoré sa spájajú s naformátovanými vlastnosťami a cieľmi. Umožnujú nám oboznámiť sa so svetom novým, zavrhujú svet starý a zároveň nám poskytujú návod, ako sa stať uvedomelým občanom v spoločenskom väčšinovom kolektíve, ktorý vyznáva rovnaké humánne hodnoty, zamerané celospoločensky na rovnaký cieľ.
„Socializmus sa snaží rekonštruovať človeka s cieľom odovzdať mu jeho novú identitu vo víre vývoja dejín. Stráca však nevinnosť rétorickej figúry a nadobúda podobu prakticky realizovaného zámeru“ (tamže. s 352).
Literatúra sa stala úderným prostriedom na urýchlenie procesu pokroku, avšak jej vývoj ju celkom prirodzene zmenil, presnejšie: „chcel meniť“, pričom svoju dejinnú úlohu v procese industrializácie zohrala pragmaticky. Stala sa súčasťou šablónovitého stroja, tak podobného rýchlosti budovania socializmu a prostote ľudí, ktorí viedli spoločnosť, teda proletariát, postupne sa stávajúci rovnocenným aj na vzdelanostnej úrovni. Z neho vychádzala budúca inteligencia, čo dokazuje tzv. umelo blokovaný „absolútny obrat“ v hierarchizácii spoločenských vrstiev a dôkaz individuálnej diskriminácie robotníckej triedy a jej vyčlenenie ako nástroja bohatnutia úzkej skupiny ľudí v rôznych mierach.
Socialistický realizmus prišiel predsalen s niečím originálnym. Nedá sa tvrdiť, že by šlo o celkom rovnaký model niečoho, čo tu už bolo, pretože najmä po dejovoobsahovej stránke sujetu sa tu zobrazuje budovateľský opis skutočnosti v „radostnej a šťastnej“ atmodfére výrazného pokroku ľudstva vpred. Vedeckotechnická revolúcia a socialistická revolúcia sa stretli v bode konfúzie. Mimoriadny skok napredovania vo všetkých oblastiach vývoja ľudstva v jej výseku nemal obdoby v blízkej ani vzdialenej minulosti. Ľudská práca sa stala motorom ekonomiky, oslobodením ducha človeka a symbolom oslobodených a nezávislých národov, ktoré sužovali dovtedy nadvlády cudzích vykorisťovateľských národov a ríší a zároveň sa stala oslobodzujúcim činiteľom ľudského ducha celej spoločnosti. Rozvíjala všetky schopnosti človeka a vybičovala ho do entuziazmu, pretože ľud pracoval len pre seba, nie pre súkromných oligarchov, ktorých akumulovanie ziskov spôsobilo onú hospodársku a humánnu krízu. Neprirodzenosť literatúry bola ale v tom, že bol blokovaný jej neskorší ďalší vývin ako autonómný element zrkadlenia.
Na úvod druhej štúdie treba pripomenúť, že citát, ktorý autor „predhodil“ (asi) vedeckej obci, je vytrhnutý z kontextu a nesúvisí s Lacom Novomestským a s jeho svetonázorom o socializme a socialistickej literatúre, má posunutú sémantiku, a teda nesúvisí ani s touto štúdiou, čo ubralo na serióznosti a zasadilo vážnu ranu vedeckej korektnosti.
Bilík sa odvoláva na Čepanovu prácu „Stimuly realizmu“, v ktorej navrhol binárnu charakteristickú črtu realizmu vo forme pridania subjektu autora zasahujúceho do štruktúry textu. Binárna charakteristika pozostáva so subjektu a objektu. Čepanove dielo „Dva stimuly realizmu“ sa zaoberá aj problémom diferenciácie realizmu pomocou prívlastku „socialistický“. „Autor tohto diela naznačuje, že dobovo aktuálne (1983) poznanie literárnej vedy upúsťa od „prívlastkovej“ klasifikácie (a periodizácie) slovenského realizmu a preferuje diferenciáciu, vyrastajúcu zo zásadného prehodnocovania binarity“ (Bilík, R. 2004, s. 417).
Naznačuje, že nielen socialistický realizmus je založený na ideológii a politickofilozofických determinantoch, ale celkovo celá literatúra v každom jej období, čo je dôležitý fakt, ktorý treba aplikovať do myslenia o literatúre bez psychosubjektívnych a názorových treniach, emocionálne ladených. Doba môže reflektovať svoj charakter, a to treba akceptovať v akomkoľvek literárnospoločenskom procese. Problémom sa stáva len vtedy, ak nie je adekvátna k pomeru spoločnosti a jej objednávke alebo pravdivému obrazu a zároveň má propagandistický účel, i keď aj to je v lit. vede sporné, pretože literatúra je o konkrétnych dielach a konkrétnych autoroch literárnych diel a tieto segmetny treba chápať oddelene. Literatúra nemusí zobrazovať skutočnosť, nemusí opisovať degenerovaných jednotlivcov dobou alebo propagovať politický systém. Je to len otázka individuálneho prístupu autorov k zobrazovaniu reálneho, či nereálneho sveta. Produkt je vo svojom význame predsa len fiktívny, pretože nie je svetom naozajstným, reálnym. Literatúra sa stáva súčasťou kyberpriestoru umelého šírenia obrazov o svete, ktorý nemá komunikačnú platnosť, iba sprostredkovateľskú.
Karol Janko
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára