Jevgenij Vučetič (nar. 15.12. 1908) sa úspešne snažil o vytvorenie umeleckých obrazov svojich súčasníkov – robotníkov i vojakov, mysliteľov i tvorcov – aktívnych budovateľov komunizmu. Bol autorom najrozmanitejších sochárskych diel, z ktorých mnohé si získali popularitu v Sovietskom zväze i v zahraničí.
Ako majster monumentálneho umenia sa Vučetič sformoval na blahodarnej pôde sovietskej skutočnosti, v ktorej podmienkach sa ušľachtilá romantika organicky vpletá do každodenného života, robí ho významnejším, hrdinsky slávnostným.
Dobrou školou pre formovanie tvorivej metódy sochára-monumentalistu bola od roku 1935 práca na vytváraní veľkých moskovských architektonických diel pod vedením architektov V. Ščuka, a V. Geľfrejcha, V. Iofana a A. Ščuseva.
Počas Veľkej vlasteneckej vojny bol Vučetič na fronte ako vojak. Bol ťažko ranený … Roku 1942 začal pracovať v Grekovových ateliéroch vojnových umelcov. Tu jeho sochársky talent skutočne rozkvitol.
Masový heroizmus a obetavosť sovietskych ľudí, hlboká viera v ľud, vo víťazstvo nad nepriateľom ho podnietili k vytvoreniu mnohých známych diel.
Portrét dvojnásobného hrdinu Sovietskeho zväzu generála-plukovníka V. I. Čujkova. 1947
Mramor, v. 101 cm
Poznanie života umožnilo umelcovi v mnohých prípadoch citlivo a presvedčivo odhaliť vnútorný svet svojich hrdinov, ukázať ich duševnú krásu. Pred nami defilujú živé ľudské charaktery, neľahké vojenské osudy. Také sochárske diela, ako portréty dvojnásobných hrdinov Sovietskeho zväzu armádneho generála I. Čerňachovského (1945) a maršala V. Čujkova (1947), mohol vytvoriť len človek, ktorý nebol iba hĺbavým umelcom, ale aj umelcom-vojakom, pretaveným ohňom vojny.
V čase Veľkej vlasteneckej vojny oslavoval sochár to, čo bolo určujúce pre ďalší osud sovietskeho národa – hrdinstvo a hrdinské činy sovietskych ľudí na fronte. V čase mieru pokračoval v práci na túto tému a zároveň tvoril galériu portrétov pracovníkov výroby, spisovateľov a vedcov, pokrokových činiteľov, bojovníkov za mier. Celou Vučetičovou tvorbou sa ako červená niť vinie jeho práca na monumentálnych skulptúrach – v tom bolo jeho poslanie. Vytvoril rad pozoruhodných diel, v ktorých sa výrazne prejavili črty charakteristické pre sovietske monumentálne umenie: sila optimizmu, slávnostnosť, drsná majestátnosť, rozmernosť.
Pomník generála-poručíka M. G. Jefremova vo Viazme. Pracovný model. 1946
Bronz. v. 115 cm
Vojak, hrdina, veliteľ – všetci našli odraz v umelcovej portrétnej galérii, prv než ich zdvihol na podstavce pomníkových komplexov v Berlíne a vo Volgograde. Prípravná práca trvala roky a stavali ich takmer súčasne. Pomník generála-poručíka M. Jefremova, veliteľa armády, postavili vo Viazme roku 1946, v tom istom roku začali budovať pomníkový komplex v Treptowskom parku v Berlíne a roku 1948 inštalovali v Kyjeve Pomník armádneho generála N. Batunina. To boli prvé akordy bohatierskej symfónie, ktorá sa v umelcovom vedomí rodila po mnohé roky, ovládala jeho obrazotvornosť a zavŕšila sa vybudovaním memoriálneho komplexu na Mamajevovej mohyle vo Volgograde.
Veľkolepý pomníkový súbor v Berlíne sa rozprestrel na obrovskej zelenej ploche Treptowského parku.
Idea pomníka i jeho tvorivá realizácia sú hlboko ľudové. Práve to vysvetľuje popularitu komplexu, jeho odozvu v srdciach i dušiach nielen sovietskych ľudí, ale aj príslušníkov iných národov.
Bronzová postava mladého sovietskeho vojaka, ktorému sa k hrudi privinulo drobunké dievčatko, týči sa na mohyle a je významným centrom komplexu. Obraz sovietskeho vojaka je zovšeobecnený, no zároveň veľmi konkrétny. Priťahuje silou mužnosťou, krásou a ľudskosťou.
Architektonické riešenie komplexu je organicky späté so sochami. Celá stavba vytvára atmosféru slávnostného oživenia a úcty pred veľkosťou hrdinského činu ruského vojaka, ktorý zvíťazil nad fašizmom a zachránil ľudstvo pred útlakom a porobou.
Vučetič sa vo svojich kompozíciách nevyhýba obraznému tlmočeniu dramatických situácií, vyhrotených kolízií. Sila sovietskeho umenia spočíva v tom, že neskrýva ťažkosti na ceste k veľkému cieľu a že je zároveň plné ozajstného historického optimizmu.
Príkladom môže byť pomník generála-poručíka M. Jefremova. Veliteľ je zobrazený na bojisku; smrteľne ranený dáva posledné rozkazy. Okolo seba má hrdinsky bojujúcich vojakov. Nezabudnuteľný dojem zanecháva najmä vojak s obviazanou hlavou. Celá kompozícia je veľmi dynamická a monolitná. Tragická téma vyznieva pozitívne a hrdinsky.
Vučetič vytvoril veľa pomníkov; sú rozmiestnené na území celého bývalého ZSSR. V roku 1954 realizoval Pomník V. Belinského v Penze, A. Matrosova vo Veľkých Lúkach a roku 1957 Pomník V. I. Lenina v Alma-Ate.
Veľa rokov sa sochár zaoberal postavou revolucionára-leninovca, rytiera revolúcie F. Dzeržinského. V centre Moskvy, na námestí Dzeržinského umiestnili podľa Vučetičovho návrhu veľkolepý a prísny monument. Na okrúhlom podstavci sa týči postava Dzeržinského vo vojenskom plášti. Jeho obraz je stelesnením odvahy, nemilosrdnosti k nepriateľom socializmu a hlbokej lásky k ľuďom.
Roku 1957 vytvoril Vučetič galériu portrétov dobyvateľov celiny: mechanizátorov, kolchozníkov, obilinárov. Najlepšie portréty Kazašskej suity zachytávajú charakteristické črty pracovnej epopeje. Také sú portréty hrdinov socialistickej práce kombajnérov G. Zubkova a A. Isakova a tiež kolchozného ovčiara N. Tokbajeva. Tieto diela hovoria o sochárovej úcte k práci.
Roku 1958 realizoval sochár mramorovú bustu M. Šolochova. Veľké čelo mysliteľa, sústredený pohľad, energické, v ľahkom úškrne zovreté pery. Šolochov je zobrazený vo chvíli hlbokých tvorivých úvah. Psychologická charakteristika je dosiahnutá skromnými prostriedkami, no jednako je obraz obsažný a mnohostranný.
Portrét F. Gladkova vznikol niekoľko dní pred spisovateľovou smrťou. Umelec v ňom tiež upustil od vonkajších efektov. Zobrazuje starého, no vekom a chorobami nezlomeného človeka, hoci pri perách má už vyryté hlboké vrásky. Umelcovi sa podarilo pravdivo podať portrétne črty; máme pred sebou človeka veľkej duševnej sily a krásy.
Vojak-osloboditeľ. Časť pomníkového komplexu vojakov Sovietskej armády, ktorí padli v boji s fašizmom. Treptowský park, Berlín. 1946-1949
Bronz. v 13 metrov
Medzi najpresvedčivejšie Vučetičove diela patrí poetický a psychologicky prenikavý portrét jeho syna (1959).
Vučetič, ktorý zakúsil všetky ťažkosti a útrapy vojny, poznal cenu mieru. Roku 1957 vytvoril jedno zo svojich najvýraznejších a z hľadiska ideovo-umeleckého zámeru najzaujímavejších diel – alegorickú kompozíciu Prekujeme meče na pluhy. Symbolika, ktorá v nej spočíva, emocionálne a pôsobivo tlmočí mierové úsilie sovietskeho ľudu; mocný muž vysoko zdvihol kladivo, aby z meča vykoval nástroj oráča.
Po dlhý čas sa sovietske sochárstvo vyhýbalo motívu obnaženej ľudskej postavy, čím do istej miery ochudobňovalo celé umenie. Platí to predovšetkým o hrdinských obrazoch, ktorých príklady vytvorila už antika.
Vučetičova kompozícia je veľmi efektná. Jej výraznosť je do veľkej miery dôsledkom dobre premyslenej dynamickej a priestorovej výstavby sochy. Dielu Prekujeme meče na pluhy sa dostalo svetového uznania; týči sa pri vchode do budovy OSN a znie ako zvonenie na poplach, ako požiadavka doby – urobiť koniec vojnám.
Dejiny Ruska poznajú niekoľko ľudových hnutí; jedným z najvýznamnejších bolo roľnícke povstanie pod vedením Stepana Razina. Vučetičovi sa pri tvorbe jeho obrazu ponúkalo veľa efektných riešení. Umelec im však nepodľahol a za základ svojho diela si vzal tému zodpovednosti vodcu pred národom. A tak sa legendárny hrdina, ospievaný v piesňach a bylinách, nepredstavuje ako smelý šuhaj a ľahkomyselník, ale ako ľudový vodca a udatný vojak. V tejto soche sa prejavili nové črty Vučetičovej tvorby. Postava Razina v sebe spája epický rozmach a jemný lyrizmus. Dielo je pre Vučetiča prelomové a zároveň charakteristické pre jeho tvorivý štýl. Hĺbka ideovo-umeleckých zovšeobecnení sa v ňom spája s výraznosťou detailov.
Vučetič bol umelcom svojského, originálneho štýlu. Nevyhýbal sa odvážnym kompozíciam, plným dynamiky a efektnosti. V jeho dielach často znejú romantické tóny, vzletnosť, slávnostnosť. Majstrova tvorba presvedčivo dokazuje, že romantika, opierajúca sa o reálnu skutočnosť je súčasťou socialistického realizmu. Nie neopodstatnená romantika, nie výplod bezuzdnej umelcovej fantázie, ale romantika revolučnej činnosti pridáva umeleckým dielam to emocionálne vzrušenie, ktoré pôsobí na rozum diváka, aj na jeho srdce.
Epickosť a romantizmus charakterizujú aj grandiózny pamätník vo Volgograde na Mamajevovej mohyle. Téma hrdinstva sovietskeho ľudu vo Veľkej vlasteneckej vojne je tu riešená neobyčajne veľkoryso. Vučetič prekonal nespočetné ťažkosti, zložitosti samej úlohy. Jeho talent monumentalistu tu našiel najžiarivejší výraz najmä v panoráme Rozvaliny Stalingradu. Umelec sa vyhol naratívnosti, ktorá by roztrieštila tému, a vytvoril zovšeobecnený obraz stalingradskej bitky. Človek tu cíti jej dych, chápe duševný stav obrancov mesta.
Všetko je vyriešené prísne a jednoducho, lakonicky, s tou umeleckou mierou a vkusom, ktoré má v sebe každé významné dielo. K pomníkovému súboru vo Volgograde kráčajú ľudia, idú a idú... Aj v noci je tu rušno ako vo dne. Na Mamejevovu mohylu prichádzajú pokloniť sa hrdinom tisícky, mnoho tisícok ľudí. Vučetič vzdal v mene národa v plnej miere hold hrdinom, ktorí v ťažkých rokoch bránili vlasť.
Nepoznám iného sovietskeho umelca, ktorý by bol býval schopný v priebehu dvoch tvorivých desaťročí vytvoriť takú rozsiahlu galériu sôch, realizovať ich v bronze a betóne, prekonať technické problémy, všetky spory a protirečivé názory.
Umelec bohatého talentu, ostro vnímajúci súčasnosť a rýchlo na ňu reagujúci, húževnatý, večne hľadajúci, umelec obrovskej, nadľudskej pracovitosti – tak sa žiada charakterizovať Jevgenija Vučetiča pri pohľade na jeho tvorivú cestu, na diela, ktoré vytvoril.
Mamajevov komplex:
N. Tomskij
Z knihy: Umenie Sovietskeho zväzu, Aurora Leningrad, 1982
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára