Málokto so sovietskych umelcov bol taký populárny ako Kukryniksovci. A hoci každý z členov tohto unikátneho tvorivého kolektívu je významnou umeleckou individualitou, zaužívalo sa hovoriť o Kukryniksovcoch (pseudonym vznikol spojením skratiek priezvisk umelcov – Kuprijanov, Krylov, Sokolov) ako o akomsi štvrtom majstrovi, ktorý má bohatý a pestrý životopis, neopakovateľný pohľad na svet a výrazný svojský štýl. Keď umelci tvoria každý zvlášť, produkujú zaujímavé, zväčša komorné diela, celkom odlišné od sarkazmom ubíjajúcich a hnevným patetizmom preniknutých karikatúr, plagátov a malieb, ktoré sú výtvorom ich slávneho kolegu „Kukryniksa“.
O tomto principiálnom rozdiele medzi kolektívnym a individuálnym vo svojej umeleckej práci majstri hovoria: „Každý z nás sa stará o svoj osobný umelecký rast; lenže to, čo sme vytvorili ako kolektív, by ani jeden z nás sám nezvládol. Náš kolektív, pravdu povediac, tvoria štyria umelci: Kuprijanov, Krylov, Sokolov a Kukryniks. Náš vzťah k poslednému členovi je veľmi pozorný a starostlivý. Osobnosť „štvrtého“, celostná a neopakovateľná, existuje už niekoľko desaťročí a udivuje všetkých nenútenou prirodzenosťou tvorivých snažení. Môže sa preto ľahko zdať, že sa aj zrodila náhle a ľahko – v deň roku 1924, keď sa na nástenných novinách VChUTEMAS-u, kde budúci Kukriniksovci študovali, objavila ich prvá spoločná karikatúra. No táto chvíľa, svedčiaca iba o prerode osobného priateľstva v priateľstvo tvorivé, bola ešte značne vzdialená od obdobia, keď meno Kukryniksovcov začalo označovať skutočnú jednotu umeleckých princípov. Táto vzdialenosť, ako sa dá súdiť podľa početnosti a rozmanitosti prác druhej polovice dvadsiatych až počiatku tridsiatych rokov, bola zaplnená húževnatou prácou.
Od začiatku spoločnej práce vystupovali Kukryniksovci v časopisoch a novinách ako karikaturisti. V literárnych a divadelných kruhoch si širokú, hoci nie vždy „priaznivú“ popularitu vydobyli kukryniksovské výtvarné paródie, uštipačné alebo viac či menej dobrosrdečné, no vždy bezočivo ironické, odrážajúce ostrú polemiku o problémoch tvorby novej socialistickej kultúry. Najcharakteristickejším druhom produkcie tohto typu sa u Kukryniksovcov stal satirický portrét, v ktorom umelci využívali rozmanité techniky. Okrem toho tvorili Kukryniksovci aj komické handrové bábiky s portrétnymi črtami konkrétnych ľudí.
Groteskný prvok pritom nikdy nevrhol tieň na vášnivú lásku umelcov ku skutočnosti, na ich neobyčajnú schopnosť obetovať druhoradé v prospech presného zachytenia najcharakteristickejších príznakov karikovanej postavy. Diapazón satirických emocionálnych hodnotení, ktoré umelci do týchto parodických obrazov vkladali, bol veľmi široký – od pichľavého, no nie celkom zlomyseľného sarkazmu v zobrazeniach Majakovského po nemilosrdný výsmech v portrétoch tých literátov, ktorí boli duchovne cudzí novej socialistickej kultúre.
Práve v týchto prácach sa ujal typ portrétnej karikatúry, ktorý predurčil celú ďalšiu tvorbu Kukryniksovcov. Kukryniksovci dômyselne využívajú mimiku, gestá, maniery svojich „postáv“ a uchyľujú sa k najkategorickejším metaforickým posunom, pričom však model nikdy nepremieňajú na grafický znak, ktorého úlohou je z novinovej alebo časopiseckej stránky iba rýchlo pripomenúť určitú politickú epizódu. „Hrdina“ karikatúry je u Kukryniksovcov vždy obdivuhodne živý – namiesto suchej informácie dostáva tu divák jasnú, emocionálne podfarbenú správu, nesúcu hodnotenie samých umelcov. Ak satirické portréty Kukryniksovcov takmer patria do oblasti karikatúry a vyznačujú sa hlboko premysleným lakonizmom redukujúcim na minimum počet rekvizít, pričom každá rekvizita nesie maximálny významový „náklad“ tak v satirických cykloch ako je „Stará Moskva“ (1932) a Doprava (1933), sa prejavuje schopnosť umelcov znovuvytvárať životné prostredie všedného dňa s jeho spoločenskými nešvármi. Táto črta zbližuje Kukryniksovcov s takými majstrami sovietskej karikatúry ako N. Radlov a V. Rotov. V „Starej Moskve“ s jej zámerne zdôraznenou zmesou architektonických štýlov a s kostolíkmi, ktoré sa predierajú zo zeme ako hríby, sa epizódy predrovolučného života striedajú so zoščenkovsky prenikavo videnými obrazmi „komunálneho bytia“ počiatku tridsiatych rokov. O neporiadkoch v doprave hovorí nová séria, ktorá svedčí o tom, ako bezprostredná práca podľa skutočnosti u Kukryniksovcov organicky prerástla do výrazného satirického zovšeobecnenia. S najväčšou prirodzenosťou tu zobrazili vedľa seba situácie pripomínajúce tieňové obrazy a portrétne podané postavy; zvláštnu presvedčivosť týmto svojským výtvarným fejtónom dávali britké podpisy, často založené na slovnej hre.
Slovné objasnenia – práve tak, ako aj v ďalšej tvorbe Kukryniksovcov – inklinovali k aforistickému lakonizmu a nikdy sa z nich nestávali monotónne texty, kompenzujúce uvravnenosťou nezrozumiteľnosť kresby. Vyostrená pozornosť Kukryniksovcov k slovu sa rodila z ich ustavičných tvorivých kontaktov s poprednými sovietskymi literátmi (A. Archangeľským, A. Žarovom, S. Maršakom,...)
V tridsiatych rokoch sa Kukryniksovci neraz predstavovali aj ako maliari, pričom v neveľkých, pastóznych maľbách čerpajúcich sujety zo života predrevolučného Ruska nadväzovali na tradície umenia peredvižnikov. Spomedzi cyklov knižných grafík, ktoré vytvorili v tých rokoch, vznikajú ilustrácie k dielam Saltykova-Ščedrina (1939), ktoré sú grotesknou hyperbolickosťou príbuzné politickým karikatúram majstrov, a tiež prvé pokusy umelcov o ilustrácie k dielam M. Gorkého a A. Čechova.
Gorkij, ktorý sa mimoriadne zaujímal o tvorbu mladých umelcov, už v roku 1931 odporúčal Kukryniksovcom, aby zachytávali život v širšom zábere, aby nečerpali témy iba v rámci krajiny, ale aj za jej hranicami. Spisovateľ bystro predvídal, že práve medzinárodná politická satira sa stane najvýznamnejšou sférou tvorby talentovaného kolektívu Kukryniksovcov, sférou, ktorá prinesie umelcom svetovú popularitu.
Kukryniksovci poukazujú na narastanie fašistickej hrozby na Západe, demaskujú krvavú podstatu hitlerovskej, mussoliniovskej a frankistickej diktatúry – a krok za krokom zdokonaľujú grafický jazyk svojich kresieb. Oslobodzujú sa od zbytočnej naratívnosti, divákovu pozornosť sústreďujú na niekoľko detailov a počet postáv redukujú na minimum. Umelci o tom hovoria: „Najväčším nepriateľom karikaturistu je záľuba v detailoch, nepotrebné vymaľúvanie podrobností, ktoré komplikujú kresbu. Ak detail nehrá, nepomáha odhaľovať vec, treba ho vyhodiť. To neznamená, že proklamujeme schematizmus – sme za realistický vzťah k svetu, k veciam. Polohu tvárí, postáv a predmetov sa snažíme overiť si na skutočnosti.“ Tieto slová výstižne odhaľujú podstatu tvorivej metódy majstrov. Zlý duchovia politických dejín, ktorí sa dostanú na konček pera týchto umelcov, nadobúdajú najnepravdepodobnejší výzor, menia sa na odporné hyeny, psy, svine, moriaky atď., ktoré si iba vzdialene uchovávajú ľudskú podobu. Celý tento zverinec sa však nestráca v hre grafických arabesiek, ale uchováva si agresívnu vitalitu a vyhrocuje divácku reakciu maximálnou presvedčivosťou svojho groteskného bytia. Nielen nájsť výstižnú hyperbolu, vyčleniť charakteristické, no predovšetkým vytvoriť ucelený obraz – to sa stáva najvýznamnejšou úlohou Kukryniksovcov, majstrov politickej satiry, ktorí dosiahli skutočnú tvorivú zrelosť práve v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny.
Koniec, 1947-1948; Plátno, olej.
Nepriateľa nemilosrdne rozdrvíme a zahubíme!
1941, plagát
Pokračovanie v ďalšom článku...
Autor: M. Sokolov (Z knihy Umenie Sovietskeho zväzu, Aurora Leningrad 1982, s.414-420)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára