Nespočetné vzory výtvarnej propagandy a agitácie, ktoré umelci vytvorili v rokoch 1941-1945, účinne prispeli k boju s nepriateľom. Antifašistické kompozície, ktoré prevzala zahraničná tlač, získali Kukryniksovcom mnohých obdivovateľov za hranicami. Dokonca karikatúrne portréty pohlavárov „tretej ríše“, vytvorené na základe fotografických a filmových materiálov, udivovali svojou presnosťou. Pritom je dôležité povšimnúť si náladu, ktorá vládla v satirickej kukryniksovskej grafike vojnových rokov. Je to nemilosrdný, pre nepriateľa skutočne smrtonosný, zlostný sarkazmus, zbavený akýchkoľvek prvkov dobromyseľnej zábavnosti. Mnohí západní karikaturisti nikdy nepremeškali príležitosť vysmievať sa führerovi a jeho podriadeným, pričom satiru spestrovali humoristickým nádychom a zdôrazňovali anekdotickosť situácií. U Kukryniksovcov dominuje aktivizujúci agitačný prvok; ich karikatúry sú skutočné malé plagáty, robiace z nepriateľa terč svojich útokov. Pritom sú mnohé „satiry“ Kukryniksovcov veľmi smiešne, no smiech ani trochu neoslabuje ich hnevnú, priebojnú nekompromisnosť.
Virtuózne a dômyselne využívajú karikaturisti-satirici výtvarnú metaforu, keď odporne lipkavé dlhé Hitlerove prsty menia na kliešte, sploštenú hlavu tučniaka Lavala na špičku čižmy gniaviacu pokorené Francúzsko atď. Azda najdôslednejšie využili tento postup v kompozícii Fricovská metamorfóza (1942-1943), kde sa pochodujúci nemeckí vojaci menia spočiatku na pohybujúce sa svastiky, a potom na rady brezových náhrobných krížov, tiahnucich sa až za horizont.
Útek fašistov z Novgorodu
Kukryniksovci sa neobmedzujú na tvorbu agitačnej a satirickej grafiky a roku 1942 sa predstavujú maľbou Táňa, venovanou hrdinstvu sovietskej partizánky. Toto dielo svedčí o značnom rozšírení tvorivého diapazónu Kukryniksovcov-maliarov. Snažia sa o skutočnú veľkoleposť obrazu a už neprikladajú prvoradý význam groteske. Umelci načrtávajú zložitejší a mnohovrstvovejší kontrast; medzi beztvarým húfom okupantov na jednej strane a Táňou, sedliakmi, ktorí ju oplakávajú, a zimnou zachmúrenou ruskou prírodou na strane druhej.
Vlastenecká téma je prítomná aj v ďalšom plátne Kukryniksovcov – Útek fašistov z Novgorodu (1944-1946). Obraz namaľovali na podklade náčrtov robených v „horúcich stopách“ ustupujúcej nepriateľskej armády. Tu už proti okupantom nestoja jednotliví ľudia, alebo príroda, ale ruské dejiny – majestátna, granátmi rozsekaná budova novgorodskej katedrály sv. Sofie. Zvláštny dramatizmus dodáva maľbe z reálnej skutočnosti prevzatá podrobnosť – v snehu sa váľajúce torzá pomníka Tisícročie Ruska, rozpíleného fašistickými barbarmi. Patetické obrazy vlasti v maľbe Kukryniksovcov zbližujú ich tvorbu s duchovne analogickými a v tých istých rokoch vytvorenými dielami A. Bubnova, P. Korina a ďalších sovietskych maliarov.
Ako korešpondentov Pravdy vyslali Kukryniksovcov na norimberský proces. Keď umelci na vlastné oči videli postavy svojich karikatúr, nachádzali v tvárach fašistických zločincov črty morálnej degenerácie. V tých dňoch sa bezpochyby zrodil aj zámer najpozoruhodnejšieho z maliarskych diel Kukryniksovcov – obrazu Koniec. Druhý, podrobnejší názov plátna znie – Posledné dni hitlerovského hlavného štábu v podzemí ríšskej kancelárie.
Umeleckým kritikom niekedy robilo ťažkosti klasifikovať toto dielo. Historický žáner? Sú však známe historické maľby, kde by sa – pri celkovej vonkajšej paradoxnosti tak nerozlučne spájali skutočná veľkorysosť a uštipačná groteska, tragikomické a patetické?
Fricovská metamorfóza (1942-1943)
Jestvuje oblasť, do ktorej sa maliarstvo, tým väčšmi maliarstvo realistické, rozhodlo nehľadieť, prenechajúc túto prácu grafike, kde je groteska – pravý živel všetkého tragikomického – zdanlivo väčšmi namieste. Kukryniksovci názorne dokázali, že groteska – hlučná a patetická – je možná aj pri veľkom tematickom obraze a že „čierno-biela“ obnaženosť charakteristík nevylučuje ani dôkladnú predmetnosť maliarského štýlu ani zmyslovú výraznosť detailov zátiší alebo osvetlenia. Práve preto je táto maľba Kukryniksovcov v dejinách sovietskeho umenia osamotená.
Rovnaké princípy sa majstri pokúsili rozvinúť v ďalšom obraze – Obžaloba. Vojnoví zločinci a ich obhajcovia na norimberskom procese (1967). Svojskú daň dobe, v ktorej sa neobyčajne výrazne preukázala umelecká hodnota filmových a fotografických dokumentov, splatili umelci tým, že do kompozície zahrnuli veľký filmový záber so zobrazením obetí fašizmu.
Ani po skončení Veľkej vlasteneckej vojny neprestali Kukryniksovci pracovať v oblasti politickej satiry a ďalej tvorili satirické portréty a spoločenskú karikatúru, ktorá však pod vplyvom publicistickej grafiky vojnových rokov nadobúda principiálne novú kvalitu, stáva sa prísnejšou a koncentrovanejšou, upúšťajúc od ironického zobrazovania života, ktorým sa vyznačovali série z tridsiatych rokov. Nie smiech, ale aktívnu nevraživosť nadobúdajúcu priam podobu odporu, vyvolávajú kresby zo série O chamradi (1959-1960), kde jednotlivé typy, podobne ako postavy Saltykova-Ščedrina, sú plné neprekonaných zvráteností ľudskej povahy, a tak nadobúdajú rozmery zlovestných monumentov skostnatelosti a oportunizmu. Pričom kompozície so zobrazením „chamrade“ sú v grafickom zmysle slova krásne – línie sa rozkladajú na ploche listu so suverénnou voľnosťou, svedčiacou o majstrovstve nadobudnutom rokmi húževnatej práce.
Táňa
Láskavým humorom, u Kukryniksovcov-satirikov trochu nezvyčajným, sa vyznačujú satirické portréty vytvorené v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch; charakterizuje ich prívlastok „priateľské“. Taký je napríklad portrét amerického klavíristu Vana Kliberna (1958). Veľký úspech mala námetovou špecifickosťou zriedkavá séria Od renesancie po abstrakcionizmus (1958), karikujúca portréty vynikajúcich umelcov s charakteristickými znakmi ich individuálneho štýlu.
V päťdesiatych – sedemdesiatych rokoch sa v plnej miere prejavil talent Kukryniksovcov-knižných ilustrátorov. Miernym lyrizmom a mäkkou malebnosťou sa vyznačujú kresby čiernou akvarelovou farbou k Dáme so psíčkom od A. Čechova (1945-1946). Dokonca aj pochmúrne motívy smútku a osamotenosti, ktoré sú u Čechova také výrazné, znejú u Kukryniksovcov tlmene – umelci sa snažia sprostredkovať v prvom rade poéziu ľudských citov.
V kresbách k Fomovi Gordejevovi (1948-1949) a k Matke (1950) M. Gorkého uplatňujú Kukryniksovci vcelku rovnaký štýl, no nálada sa tu radikálne mení. Zosilňujú sa dramatické kontrasty, jednotlivé typy nadobúdajú takmer karikatúrnu vyhrotenosť. Zároveň tu – a to predovšetkým v ilustráciách k Fomovi Gordejevovi vstupuje do popredia schopnosť Kukryniksovcov vystihnutím životného štýlu s láskou znovuvytvoriť obraz uplynulej doby, tlmočiť špecifickosť krajiny. Práve tento dar retrospektívneho videnia si tak podmanil A. Benuu, ktorý zaslal Kukryniksovcom nadšený ohlas na ich prácu.
Rovnako ako Gorkého Volga sa umelcom vydaril aj Gogoľov Petrohrad v najlepších ilustráciách k Portrétu a Plášťu (1951), a tiež Petrohrad v kresbách ku Krížovej ceste A. Tolstého (1956). Ilustrácie, najčastejšie celostránkové, budovali umelci ako miniatúrne obrazy, v ktorých nielen starostlivo znovuvytvárali prostredie, atmosféru deja, ale v mnohých prípravných náčrtkoch a skicách sa snažili aj nájsť typy, ktoré by čo najväčšmi zodpovedali autorovým zámerom.
Na tému Veľkej vlasteneckej vojny nadviazali umelci v cykle ilustrácii k Osudu človeka M. Šolochova (1964). O mnohostrannosti tvorivých potencií nestarnúceho kolektívu Kukryniksovcov svedčí nielen jeho nevyčerpateľná produktívnosť, ale aj ustavične sa prejavujúca vynaliezavosť. Po vyčerpávajúcom rozpracovaní jedného postupu prechádzajú k ďalšiemu, pričom novú techniku spájajú s novým obrazovým riešením. Tak v šesťdesiatych-sedemdesiatych rokoch sa v ilustrátorskej praxi zriekli čierneho akvarelu a obrátili sa k „pichľavej“ podstate lineárnej, iba ľahko tieňovanej kresbe v ilustráciách k Dvanástim stoličkám (1968) a k Zlatému teľaťu (1971) I. Iľfa a J. Petrova. Ďalej majstri tvoria pestro vymaľované, v duchu jarmočného lubku štylizované kresby v ilustráciách ku Krchniakovi N. Leskova (1974). Nový zvrat v ich tvorivom štýle sa spája s reminiscenciami na raných Kukryniksovcov – najmä v spletitých architektonických okoliach, oživujúcich obrazy starej Moskvy.
Kolektív Kukryniksovcov neprestáva plodne pracovať v najrozličnejších oblastiach. Aj Krylov (nar. 9.8. 1902), aj Kuprejanov, (nar. 8. 10. 1903) aj Sokolov (nar. 8.7.1903) vystupujú nielen ako „brigáda“, ale aj samostatne. Milovníci umenia dobre poznajú ich individuálne vytvorené diela – výrazné portréty, krajiny plné lyrickej precítenosti. Tieto diela, rodiace sa akoby mimo vynikajúceho kolektívu znova svedčia o mnohostrannosti talentu a tvorivej energii umelcov-spolubojovníkov, ktorí tento kolektív tvoria.
Úvodné foto: Karikaturisti na fronte
Autor: M. Sokolov (Z knihy Umenie Sovietskeho zväzu, Aurora Leningrad 1982, s.420-429)
Úvodné foto: Karikaturisti na fronte
Autor: M. Sokolov (Z knihy Umenie Sovietskeho zväzu, Aurora Leningrad 1982, s.420-429)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára