Tri otázky socialistického realizmu (4. časť- záver )

Odvoláva sa aj na Noru Krausovú, ktorá prehodnocovala vo svojom diele z roku 1976 podstatu pojmu mimézis v kontúrach soc. realizmu. “Upozornila najmä na interpretačný charakter mimézis oproti tradovanému „imitátio“ a súčasne zdôraznila, že ide o dialektické napätie medzi odrážajúcou a odrážanou zložkou“ (tamže. s. 423).

Podstatou subjektu, ktorý vnáša Lenin do svojej teórie odrazu je dialektizácia, na čo Krausová upozorňuje a potvrdzuje túto axiómu aj Oskar Čepan vo svojom diele „Stimuly realizmu“. Navyše ho obohacuje o pojem „estetický materializmus“, ktorý tiež pochádza z filozofických škôl Marxa a Lenina. Estetický materializmus zužuje obraz sveta a ponúka nám výsek skutočnosti, ktorý je adekvátny pojmu a zároveň prívlastku „socialistický“.

      Zaujímavosťou a evidentným zákonom sa stáva vplyv politického zriadenia spoločnosti na podobu literatúry. Literatúra sa stáva často odrazom politického systému a do určitej miery je jej zrkadlením. Typickým príkladom v slovenskej literatúre je dielo Františka Hečka „Drevená dedina“, kde môžeme evidovať priam chronologicky obraz, ale aj odraz politického vývoja socializmu premenený v socialistický realizmus diela. Máme tu zničenú krajinu nepriateľom ľudu, vojnových aj dedinských hrdinov, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie národa od fašižmu. Pásmo postáv psychologicky ladí s rozorvanosťou doby, ťažkými ľudskými osudmi a drsnými vlastnosťami jednotlivcov, ktorí bojujú za spravodlivé usporiadanie spoločnosti, v ktorej sa vyzdvihuje jednotlivec, ale len ako súčasť jednotného kolektívu. Ako dialektické opozitum tu vystupujú negatívne postavy kolaborantov, zapredancov, spolupracujúcich s fašistami počas vojny a lakomní sebeckí statkári. Budovateľský program je súčasťou výstavby „Mrzáčky“, novej časti vypálenej obce, kde každý dostane dom zadarmo, čo demonštruje idey komunizmu v reálnej praxi. Kolektivizácia majetku sa rieši pritom potrebou domova na pozemkoch bohatších statkárov, ktorí proti tomu zásadne protestujú, a na tom je vybudovaný aj fundamentálny kameň konfliktu diela, ako aj boj o moc fašizujúcich a kapitalistických strán. Tretím konfliktným bodom sa stáva rodina, v ktorej sú napäté vzťahy medzi staršou konzervatívnou a mladšou progresívnou generáciou.

      V tretej časti svojej štúdie s názvom „Metóda, otvorený systém alebo sloh epochy?“ nepotvrdzuje žiadnu z týchto hypotéz. Bílik dáva najavo, že „tu ide o oxymoron, pretože hovorí o systéme so stryktne určenými hranicami, ktoré vymedzuje obsah prívlastku“ (tamže. s. 429).

      K tvrdeniu Borisa Groysa, že soc. realizmus je len pokračovanie avangárd pripomenul, že tak by to bolo v tom prípade, ak by sme selektovali len estetickú časť, ale pretože sa kanonizovali po určitom čase, tu nastáva „príkry rozpor s avangardným umením“ (tamže. s.  430).

      Bílik tvrdí, že komunistická vládna strana, ktorá je iniciátorkou soc. realizmu „má potvrdiť večnú platnosť centrálnej idey sovietskeho typu kultúry – idey o zákonitom smerovaní ľudských dejín ku komunizmu“ (tamže. s. 430). „Jeho varianty zabezpečuje pružnosť slova socialistický, ktoré referuje vždy na aktuálnu podobu sveta, ktorú ponúka oficiálna moc reprezentovaná komunistickou stranou“ (tamže. s. 429). Tu by sme sa mohli trošku pristaviť pri význame slova „ponúka“. Vzťahuje sa na jednotku, ktorá má význam „odovzdávať niečo“, nejaký produkt svojmu adresátovi. Preto je demagogický. Politická moc a jej prestavitelia nie sú autormi diel. soc. realizmu, preto nemôže nič ponúkať. Politická moc je len strážcom, neskoršie kontrolórom vôle ľudí, ktorí v rámci spoločenskej objednávky väčšiny a vývojom dejín ľudstva kreujú a determinujú jej priania. (Neskoršie sa môže oddeliť od reálneho „davu“ a stať sa nekompatibilná s myslením spoločnosti, a v takýchto prípadoch prichádza „vytriezvenie“ v podobe konfliktov, obhajoby a konfrontovania). Sem musíme naozaj zaradiť len autorov diel, pretože tí sú za ňu zodpovední. V praktickom formovaní lit. sú vždy tri články: ľudia (spoločnosť), politická moc a autori. Koncovými bodmi kultúrneho aj spoločenského vedomia sa tu stávajú len autori, ale je celkom normálne, že netvoria iba pre seba a z vlastných individuálnych popudov, ale tvoria a čerpajú námety z aktuálneho spoločensko-politického interakčného poľa. Stávajú sa tak článkom mohutnej štruktúry, kde rôzne prvky na seba pôsobia a neustále sa konfrontujú a komunikujú medzi sebou, čoho produktom sú aj lit. diela, ako súčasť modernej kultúry. Miera zásahu do podoby diela je v socializme súčasťou regulácie morálneho kódexu soc. spoločnosti, ale aj nástroj kontroly moci tak, aby sa charakter spoločnosti rovnal jej striktným zásadám.

      Prudká zmena nastala až po roku 1989, kedy sa literatúra a jej hodnoty zmenily. Nastala absolútna sloboda v procese tvorby, s výraznou črtou „persifláže“ naratívnosti, situačnosti a individualizmu hlavnej aj vedlajších postáv, zapustených do temna a hĺbky opustenej ľudskej mysle v „dobe osamotenia“ (opustenosti, neschopnosti, hedonistického individualizmu), dezilúzii a spoločenskej amorálnej skepsy, čo tiež súvisí s realitou, avšak zamlčovanou aj z minulosti. Zobrazujú amplitúdy lit. postavami, ktoré nie sú adekvátne s väčšinovým statusom.

      Estetické hodnoty, ale aj dobové, literatúry soc. realizmu sa stávajú vo vedeckej obci po roku 1989 najviac terčom útokov, pochybností a niekedy až vulgarizácie. Tu treba zdôrazniť, že takýto prístup a devalvácia úrčitej epochy literáneho procesu má charakter „dištancie auratickej“, čo môžeme zaraďovať medzi symptómy lit. vedy. K lit. soc. realizmu je potrebné pristupovať heruisticky s empatiou. Ponor do mentality a zmýšľania človeka po najkrvavejšej vojne v histórii ľudstva. Brať na vedomie musíme aj obete vojny, najmä Sovietov, zomierajúcich za národnú aj ekonomickú slobodu Slovanov, teda nás. Sadisfakcia a bratské putá medzi nami ako aj fakt, že proti fašizmu bojovali väčšinou proletári komunisti (obyčajní ľudia). Kapitalistický a aristokratický teror k obyvateľstvu, tzv “starý svet“, ktorý mal na svedomí rozdiely medzi ľuďmi v majetkovej a právnej sfére. Z tohto štatútu má každá sociálna skupina, ak je väčšinová, legitímne právo na slobodu a boj za „spravodlivejší svet“. Aj takéto pravdivé obhajoby nájdeme v lit. realizmu s prívlastkom socialistický. Patetizmus, tak pohŕdaniahodný dnešnými generáciami odchovaných na brutalite vrátivšieho sa „starého sveta“ v súčasnej postmodernej literatúre, sprimitívnenia a poníženia pracujúceho, resp. v dnešnom svete aj nepracujúceho človeka, sa pokladá mnohokrát za nezaujímavý. Je dôkazom nedostatku empatie do aktuálnej situácie príbehov v čase, kde výrazne vládne entuziazmus, hrdosť a živočíšne nadšenie oslobodzujúcou prácou, ku ktorej ich inšpirujú sociálne výhody v „bratskej“ atmosfére budovania lepšej, šťastnejšej a spravodlivejšej budúcnosti pod ochrannými krídalmi Ruska (Sovietskeho zväzu), ako prorokoval vo svojich literárnych prácach už Ľudovít Štúr, čo sa predsa len podarilo, i keď len na krátku chvíľu. Nasvedčuje tomu aj fakt, že „emblémom, na ktorom možno pomerne zreteľne sledovať problematiku hodnotovej orientácie, je myšlienka slovanstva a slovanskej jednoty, ktorá sa po vojne stáva veľmi diskutovanou“ (Bilík, R. 1994. s. 3). No v oblasti percepcie literatúry čitateľmi treba konštatovať, vzhľadom na jej rozsah, že nám to neprinieslo pestrejší diapazón tematických, sujetových aj názorovomyšlienkových zobrazovaní fiktívnych svetov, ale v oblasti lit. vedy aj literatúry spestril soc. realizmus lit. smery a obohatil štruktúru o ďalšie prvky stále sa meniacej podoby literatúry v zrkadlení doby a spoločenského usporiadania či reorganizácii hodnôt.

      Štúdia Bílika Reného bola ďalším príkladom interdisciplinárneho skúmania zákutí lit. smeru socialistického realizmu. Niekedy nám to pripomínalo všetko iné, len nie literatúru samotnú. Profesionálne uchopenie soc. realizmu a jeho poetiky nám ponúka Zelinka, Milan na stránkach časopisu Slavia. Je to príklad vysoko erudovanej štúdie, v ktorej sa okrem iného dozvieme, že „determinujúcim a výrazným znakom tejto poetiky je tzv. „ideologéma““ (Zelinka, M. 1994, s. 317).. Nachádza sa najviac v „stalinskej literatúre“ od roku 1949 po rok 1954, kedy kult osobnosti prenikal a uniformizoval oficiálnu literatúru do veľkej miery nielen v Sovietskom zväze. Dozvedeli sme sa okrem iného aj to, že už „platónska tradícia estetiky a literárnej vedy zdôrazňovala organickú nerozlučnosť literatúry s ideológiou“ (tamže), čo je zaujímavé zistenie. „V literatúre stalinizmu sa podľa jeho výskumu dala zaraďovať do tejto poetiky len literatúra populárno pragmatická, transparentne didaktická či vzdelávacia literatúra so sekundárnou estetickou funkciou“ (tamže. s. 324).

Karol Janko

Koniec

BÍLIK, R. Tri otázky socialistického realizmu II. Slovenská
literatúra. ISSN 0037-6973, 2004, roč. 51, č. 6, s. 417 - 431

POSPÍŠIL, I. Zasvěcená studie o memoárech. Slavia. ISSN 0037-6736,
1986, roč. 55, č.1. s. 93 – 95

ZELINKA, M. K poetice česko-slovenského a polského literárniho
stalinízmu.ISSN 0037-6736, 1994, roč.63, sešit č. 3, 317 – 329