Pred pár dňami sa skupinka novembrových košických “hrdinov“ rozhodla verejne hanobiť bustu jedného z najväčších slovenských básnikov u nás - Laca Novomeského. Bustu zahalili starým svetrom s nápisom New York. Citujem hlavného organizátora akcie: „Socha boľševika by tu nemala stáť. Dnes je výročie oslobodenia mesta Košíc a úmrtia Jana Palacha. Zároveň je fašiangová sezóna, v takom duchu preto chceme bustu zabaliť do masky. Prekáža nám, že tu stojí normalizátor. Je trápne, aby takmer v historickom centre Košíc bola busta veľkého šíriteľa zločineckej ideológie," hovorí o dôvodoch Kalmus.
Sám zahaľovateľ Novomeského busty Kalmus sa verejne priznal aj k hanobeniu kultúrnej pamiatky: „V roku 1990 som ju nafarbil na červeno, aj keď ho umyli, zostali na ňom fľaky dodnes."
Za túto partyzánčinu by si Kalmus zaslúžil od jedných určite metál, alebo od druhých kriminál. Posúdiť musí každý sám. Tým že zafarbil Novomeského hlavu prejavil občiansku statočnosť a odvahu, ktorá je naozaj “hodná 
nasledovania“ ! Politický, disidentský akt, ktorý vykonal v r. 1990, kedy už držali kormidlo dejín pevne disidenti, a ktorý je porovnateľný s vtipom o väčšine českých disidentov, ktorí ako akt svojej rebélie proti režimu hovorili, že predsa oni čítali za socializmu proti Husákovské básničky….no väčšina asi dobre zabednených doma niekde na záchode….
Celý článok nájdete na stránke- : http://korzar.sme.sk/c/5728961/umelci-zabalili-sochu-novomeskeho.html#ixzz1Bqpgcx86
nasledovania“ ! Politický, disidentský akt, ktorý vykonal v r. 1990, kedy už držali kormidlo dejín pevne disidenti, a ktorý je porovnateľný s vtipom o väčšine českých disidentov, ktorí ako akt svojej rebélie proti režimu hovorili, že predsa oni čítali za socializmu proti Husákovské básničky….no väčšina asi dobre zabednených doma niekde na záchode….Celý článok nájdete na stránke- : http://korzar.sme.sk/c/5728961/umelci-zabalili-sochu-novomeskeho.html#ixzz1Bqpgcx86
Je naozaj úbohé, keď sa títo páni kvôli svojej medializácii vyvršujú na bezbranných sochách. Aké príznačné pre antiikomunistov. Prednedávnom bol poškodený pamätník vojakom Červenej armády v Košiciach, z ktorého vypáčili symboly kosáka a kladiva. Teraz sa pustili do busty Novomeského. Títo páni žijú už vyše 22 rokov z novembra 89. Ich život sa akosi zastavil. Pre nich sú komunisti celoživotným poslaním. Oni by bez komunistov nevedeli žiť. Stratili by zmysel života, keby nás tu nemajú. Vidia komunistov na každom kroku, vo všetkom a všade, tomu sa nehovorí ináč, ako diagnóza !
Nevedia prehryznúť, že aj veľa komunistov dokázalo umelecky obohatiť našu literaturu a klutúru, že sa mladé generácie učia o nich dodnes. Spomenieme Novomeského, Jilemnického, Fraňa Kráľa, Clementisa, Mináča, Válka, Ondrejova, Wolkera, Okáliho, Fučíka…..
Je zaujímavé, že v článku sa odvolávajú na pamiatku Palacha. Palach sa neupáli kvôli tomu, že tu chcel kapitalizmus, upálil sa preto, lebo nesúhlasil s intervenciou vojsk. Veril v socializmus, a preto zvoli tento radikálny protest. Týmto antikomunistom asi ušiel fakt, že aj samotný Palach bol pre nich tak nenávidený bolševik, čo dokazuje aj tento odstavec- V příloze MfD 17. ledna mne zaujala dvě svědectví - profesora Vladimíra Kašíka, k němuž Palach chodil na Filozofické fakultě UK do historického semináře, a Jana Hlaváče, Palachova seminárního kolegy, jenž říká: Kdekdo se dnes odvolává na Jana Palacha, aniž o něm cokoli ví. Já jsem s ním přišel do styku bezprostředně před jeho smrtí jako spolubydlící na koleji. Oba se shodují: Palach věřil ve spravedlivý svět a všeobecnou rovnost lidí a ta víra měla (tehdejší) levicovou podobu. Hlaváče např. překvapilo, když v jedné diskusi na pokoji označil Palach Marxe za génia, ač jinak před ním nikdy marxistická stanoviska nijak neobhajoval. Kašík to považuje za přirozené. Ve 2. pol. 60. let byly podle něho komunistické tendence mezi mládeží silné. Palach však byl jediný, kdo si z profesorova historického semináře o dějinách 19. stol. vybral za seminární práci Leninovu knihu Dětská nemoc levičáctví v komunismu.
Život a tvorba Ladislava Novomeského Ladislav Novomeský patrí k najväčším velikánom slovenskej poézie a stal sa jedným z prvých ľavicových 
intelektuálov uznávaných aj za hranicami svojej krajiny.
intelektuálov uznávaných aj za hranicami svojej krajiny. Ladislav Novomeský sa narodil v roku 1904 v rodine krajčíra, v roku 1910 nastúpil na ľudovú školu v Budapešti a prázdniny obyčajne trávil u starej mamy v Senici. V rokoch 1915 až 1919 študoval na gymnáziu, počas prázdnin pracoval v muničnej továrni, kde sa aj zúčastnil robotníckej demonštrácie. V roku 1919 bol priamym svedkom udalostí Maďarskej republiky rád, odkiaľ však tom istom roku odchádza a nastupuje na štátny učiteľský ústav v Modre, kde sa v roku 1921 prvýkrát zoznamuje s vtedajšou českou literatúrou, ktorá na neho neskôr mala veľký vplyv. V roku 1923 sa stáva mimoriadnym poslucháčom filozofickej fakulty UK v Bratislave. Bol zakladateľom modernej línie slovenskej poézie, ale stíhal písať aj do množstva novín a časopisov, za zmienku stoja Rudé právo, Rudý večerník, Tvorba, Haló noviny a iné. Vo svojej tvorbe je ovplyvnený predovšetkým Nezvalovým poetizmom, Wolkrovou proletárskou poéziou, ruskou poéziou Jesenina a Majakovského, ale i francúzskou poéziou, hlavne Apolinairovým „pásmom“.
V roku 1925 sa stáva členom KSČ, ale už v predchádzajúcom roku rokuje s Vladimírom Clementisom a Danielom Okálim na založení časopisu DAV. Ich úsilie sa nakoniec vyplatilo - už pred Vianocami toho istého roku sa v uliciach Bratislavy objavuje prvé číslo tohto časopisu a on sa stáva jednou z najvplyvnejších osobností tejto skupiny. V roku 1926 strieda v redakcii pravdy Eduarda Urxa, avšak niektorým členom redakcie nevyhovoval jeho „básnický“ životný štýl, ale nakoniec v nej na Gottwaldov zákrok zostáva a spolu s Urxom zostavujú takmer celé noviny. V roku 1929 sa mu spolu s Clementisom podarilo obnoviť vydávanie DAVu, v júni a júli roku 1930 aj prostredníctvom tohto časopisu informuje domácu i svetovú verejnosť o krvavých udalostiach v Košútoch. S Clementisom v roku 1932 založili Blok inteligencie Slovenska a v rokoch 1935-1937 bol zodpovedným redaktorom DAVu. V roku 1937 sa naplno venuje udalostiam v Španielsku, uverejňuje články, prednáša, reční na zhromaždeniach, avšak po zákaze komunistickej tlače v nasledujúcom roku zostáva bez práce. V roku 1939, po rozbití ČSR odchádza na Slovensko kde sa zapojil do odboja. Z Ilavského väzenia posielal pašovanou ceruzkou svoje odkazy plné nádejí tým, ktorí ostali na 
slobode. Po prepustení na slobodu sa zapája do príprav Slovenského národného povstania, stáva sa členom 5. ilegálneho vedenia KSS a spolutvorcom Vianočnej dohody. V roku 1944 vykonával funkciu podpredsedu SNR, v polovici októbra ako člen jej delegácie odišiel do Londýna na rokovania s Benešom, v novembri zas do Moskvy ohľadom usporiadania povojnových pomerov v republike. Po vojne taktiež vykonáva funkciu podpredsedu SNR, stáva sa povereníkom pre školstvo a osvetu, je spoluorganizátorom budovania socialistického školstva, vedy a osvety. V máji 1950 ho však odvolali zo všetkých funkcií, k čomu sa v roku 1951 pridáva obvinenie z tzv. „buržoázneho nacionalizmu“ a v roku 1954 je odsúdený na 10 rokov väzenia, ale už v roku 1955 je prepustený na slobodu. V roku 1963 je rehabilitovaný a vracia sa do Bratislavy. Opäť sa vracia do politického a kultúrneho diania, v roku 1968 sa stal predsedom Matice slovenskej, neskôr iba jej čestným predsedom. V roku 1970 odchádza z politiky, šesť rokov na to zomrel v Bratislave.
slobode. Po prepustení na slobodu sa zapája do príprav Slovenského národného povstania, stáva sa členom 5. ilegálneho vedenia KSS a spolutvorcom Vianočnej dohody. V roku 1944 vykonával funkciu podpredsedu SNR, v polovici októbra ako člen jej delegácie odišiel do Londýna na rokovania s Benešom, v novembri zas do Moskvy ohľadom usporiadania povojnových pomerov v republike. Po vojne taktiež vykonáva funkciu podpredsedu SNR, stáva sa povereníkom pre školstvo a osvetu, je spoluorganizátorom budovania socialistického školstva, vedy a osvety. V máji 1950 ho však odvolali zo všetkých funkcií, k čomu sa v roku 1951 pridáva obvinenie z tzv. „buržoázneho nacionalizmu“ a v roku 1954 je odsúdený na 10 rokov väzenia, ale už v roku 1955 je prepustený na slobodu. V roku 1963 je rehabilitovaný a vracia sa do Bratislavy. Opäť sa vracia do politického a kultúrneho diania, v roku 1968 sa stal predsedom Matice slovenskej, neskôr iba jej čestným predsedom. V roku 1970 odchádza z politiky, šesť rokov na to zomrel v Bratislave. Z jeho tvorby:
Poézia1927 Nedeľa
1932 Romboid
1935 Otvorené okná
1939 Svätý za dedinou
1948 Pašovanou ceruzkou
1963 Vila Tereza
1963 Do mesta 30 min.
1964 Stamodtiaľ a iné
1964 Nezbadaný svet
1967 Dom, kde žijem
Publicistika
1933 Marx a slovenský národ
1947 Dva roky slobodnej školy
1950 T.G. Masaryk
1969 Znejúce ozveny
1969 Čestná povinnosť
1970 Manifesty a protesty
1970 Slávnosť istoty
1971 O Hviezdoslavovi
1971 O literatúre
1972 Zväzky a záväzky
1993 Splátka veľkého dlhu
VEĽKÝ DEŇ
Raz svitne všetkým veľký, skvelý deň,
až ako rozzúrená povodeň
až ako riava nespútaných vôd
sa dáme všetci dlhý na pochod
dobýjať východ,sever, západ,juh
uvoľniť množstvo uväznených túh.
My zabili sme starodávny hnev,
éterom trasie revolučný spev,
éterom trasú piesne veselé,
my prebijeme ostne z ocele,
lebo nás mnoho, my sme tisíci,
zápalu rumeň máme na líci,
nadšenie plam nám sadol na zraky
a stratili sme vieru v zázraky,
sme zavraždili bázeň, plachosť, strach,
my jarú silu máme v ramenách
a v pästiach máme tvrdú, ostrú zbraň
a v srdci povel: nikde nezastaň.
Lež to bol ten veľký, skvelý deň,
keď by sme nikdy, nikde nešli v tieň,
keď z našich tvrdých zbraní nesmeli
by padnúť, nikdy jasné výstrely,
keď by tí, ktorí stali do radu
sa v pevnom bratskom zomkli objatí.
To potom bude veľký, skvelý deň,
keď svietiť bude lásky pochodeň,
peť všetkým bude srdce zmámené,
keď oceľové zbrane zlomené,
radosti pieseň bude spievať dav
a s nimi i
Novomeský Ladislav
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára