Prekliati básnici

Koncom 18. storočia zachvacujú Francúzsko plamene Veľkej revolúcie. Francúzsko stálo a revolučné Francúzsko stojí na čele európskych národov. Končí sa etapa feudalizmu a otvára sa cesta novej triede – meštianstvu. Všetky ulice idú explodovať vítaním slobodného života – rovnosť, voľnosť, bratstvo už nie je len rečníckou omieľačkou, ale živým vyznaním ulice. V tomto slobodnom rozmachu sa tvoria nové putá, nové zväzky novej slopočnosti. A Francúzsko, vlasť veľkého umenia – nemá pre tieto chvíle žiadneho básnického tlmočníka. No myslím si, že boli úvodom k veľkej a slávnej epoche poézie. Schyľovalo sa k jednému z najkrásnejších období básnictva, ďaleko presahujúce hranice Francúzska. Podľa Paula Verlaina každého básnika, ktorý svojím dielom prevyšuje ostatných, stihne kliatba. Vyčlenia ich zo spoločnosti, pretože veria iba vlastnému snu a odmietajú vyšliapané chodníčky poézie. Tieto slová potom zhrnul do niekoľkých esejí a vydal útlu knižočku – Prekliati básnici.

Historici porevolučného Francúzska nevenovali príliš veľkú pozornosť tomuto zjavu - hoci bol hlboko priameniaci z ich búrlivých dejín - tomuto básnickému kultu, plnému smrteľnej úzkosti, príšernej hrôzy a hrozivého prekliatia. Bola to mŕtvolnou a rozožierajúcou mystikou presiaknutá poézia Nezvala, Borela, Bertranda, Rimbauda, Verlaina, Corbiera a Baudelaira. Z ich básní sa dá ľahko vycítiť ovzdušie plné krvi, predčasnej zakrpatenosti, zlodejstva a korupcie a oni, naplnení zničujúcim odporom k všetkému dovtedy existujúcemu, túžia iba po nekonečnej slobode. So svojou túžbou sa vyrovnávajú častými útekmi z reality, ktoré končia väzením (lebo v tom čase bolo asi dosť ťažké dostať sa do blázinca). Ich básnická genialita mala na svedomí tuláctvo Verlaina, stratu akýchkoľvek údajov o živote Ducassa, chorý a vysilený Baudelaire sa ešte i na sklonku svojho života ide udusiť v Paríži a radšej uteká do Belgicka – všetci žijú zničujúci život, na smrť smutní s neohraničenou nenávisťou k buržoázii. Všetci hľadajú v alkohole a zhýralosti nie náhradu, ale východisko z akéhosi začarovaného kruhu, do ktorého sa dostala ich túžba po rozlete. A Rimbaud?...Ach, Rimbaud...rovnako úbohý...

Jean Nicolas Arthur Rimbaud sa narodil 20. októbra 1854 o šiestej hodine ráno vo francúzskom Charleville. Lekár vraj pri pôrode povedal, že chlapec sa narodil so široko otvorenými očami – ako sa nekôr ukázalo, nielen s očami, ale i srdcom.

Keď mal Arthur šesť rokov, opisovali ho ako ,,bruneta s modrými očami, ktorých tmavšie a svetlejšie okruhy sa rozširovali alebo splývali v okamihoch snenia alebo usilovného premýšľania“. Akoby zázrakom sa zachoval jeho zošit zo školských čias. Mal iba desať rokov a riadky zapĺňal priam desivo fascinujúco: "Slnko, pozemská pochodeň, uhasínalo vysielajúc zo svojho ohnivého telesa posledné a slabé svetlo, ktoré napriek tomu umožňovalo vidieť zelené lístie stromov, malé kvety, ktoré vädli a obrovské vrcholce borovíc, topoľov a storočných dubov... Čerstvý vietor pohyboval lístim stromov šumom podobným šumu strieborných vôd potoka, ktorý tiekol okolo mojich nôh... Papradie ohýbalo svoje zelené čelo pred vetrom..."V týchto časoch sa mladý Arthur napočúval kadejakých rozsudkov - ,, Inteligentný je, len čo je pravda, ale skončí zle...“ ,, Z tejto hlavy nič všedného nevyjde, to bude génius, buď zla, alebo dobra.“...V škole býval tichý, v rozhovoroch mlčal, ale keď prišla reč na poéziu, líca mu zahoreli, stal sa z neho iný človek – akoby bol posadnutý.

V šestnástich rokoch je už viac-menej považovaný za mladého básnika a v ňom sa zatiaľ prebúdza buričstvo. Fyzicky sa mení a rastie. Jeho priezračne modré oči sú prenikavejšie, vrodený ironický výsmech na tvári výraznejší, ale tá tvar je stále tvárou dieťaťa. Na svete bola už jeho prvá báseň Štedrý večer sirôtok. Píše nádherné sonety, mimo iných Moja bohéma a Spáč v údolí.

Neskôr ho už škola nezaujímala. Ocitá sa vo vlaku do Paríža. Prespáva na staniciach a na lodiach naložených uhlím. Pokúšal sa stať žurnalistom, ale neúspešne, tak sa nakoniec rozhodne poslať svoje básne Verlainovi. Na odpoveď čakal dlho, no dočkal sa - ,,Príďte, drahá, veľká duša, voláme Vás, čakáme Vás.“ S Verlainom sa Arthur neuveriteľne zblížil a hovorí sa dokonca o oveľa hlbšom zblížení, ako by sa zdalo a Verlainovi sa kvôli tomuto zväzku rozpadá manželstvo a končí rozvodom. Odídu spolu do Londýna, no Rimbaud sa skoro vrátil do rodného Francúzska. Začína písať Sezónu v pekle. Nato sa mu opäť podarí stretnúť sa s Verlainom, ktorý je viditeľne zničený depresiami. Pri jednej hádke Rimbauda postrelí do ruky, začo je zatknutý. Épizódka Rimbaud – Verlaine sa tak končí a Arthur túži už len po úspechu svojej práce. K jeho dielam sa ale nikto nehlásil a tak ich zhnusene všetky spálil. V roku 1874 sklamaný odchádza do Londýna, s chorobou nevyliečiteľného básnika priebežne pracuje na Ilumináciách – bez úspechu. Cíti hnilobu spoločnosti a prepadajú ho ,,verlainovské“ depresie. Medzitým zistil, že jeho priateľa prepustili z väzenia a pokúša sa o návrat. Ale Arthur je chladný a záujem má už iba o odchod.

Po strastiplnej ceste sa teda objavuje v Miláne. Ochorie a celé dni iba hrá na piáne. ,, Zmieram, rozpadávam sa vo všednosti, špatnosti, šedi...zaumieňujem si tvrdošijne, že budem uctievať slobodnú voľnosť, a zatiaľ...hromada vecí je tu, že to vzbudzuje poľutovanie...“, píše Rimbaud ,, Žijem teraz čo najzhýralejšie. Prečo? Chcem byť básnikom a pracujem, aby som sa stal vidiacim. Ide o to, dôjsť k neznámemu rozrušeniu všetkých zmyslov. Je to veľké utrpenie, ale treba byť silným, byť rodeným básnikom, a ja som poznal, že som básnik. To nie je moja vina. Nesprávne sa hovorí: Myslím. Malo by sa povedať: Myslí to vo mne. Ja je niekto iný. Tým horšie drevu, ktoré si uvedomí, že je husľami, a vysmieva sa nevedomým, ktorí sa hádajú o tom, čomu nerozumejú...“. Tu už akoby odpovedal na vlastnú bezradnosť, akoby oznamoval cestu svojho úteku z rozpadu vo všednosti a zmierenie s touto skutočnosťou. Mám pocit, že smrť mu bola skôr odmenou ako nešťastím. Nepatril do tohto sveta...svet nebol príliš žičlivým miestom pre jeho život...nedoprial jeho básnickej duši chvíľu pre rozlet...a keď sa mu nepodarilo nakaziť ho svojím morom, radšej ho utrápil...zabil...

Túžba po delirickom odpútaní sa od reality bola vždy silnejšia, keď títo nešťastní básnici poznávali, že ,,ja je niekto iný“, keď sa dostávali do situácie dreva, ktoré si uvedomilo, že je husľami.

Táto tvár Rimbaudova je tvárou Verlaina, Baudelaira a nakoniec aj Poea. Delírium, vysilenie, predčasná zostarnutosť. Také sú životné konce prekliatych, ku ktorým ich doviedol ich smäd po nekonečne. Všetky tie strhané, bledé tváre, nech už patrili ktorémukoľvek z nich, boli splynuté do jedinej osobnosti, ubitej buržoáznymmi dňami, systémom, charakterom mešťanov – tuposťou, obmedzenosťou či cynickosťou morálky.

Nastáva najväčší rozkvet meštianskej triedy a atmosféra smrteľnej úzkosti, mrazivý, jedom napustený dych tohto ovzdušia. Tulácke krčmy a páchnuci, ničivý alhokol poskytuje útočište pre ,,prekliatych“. Medzi dvoma revolúciami – jednej dávno minulej, druhej zďaleka neprichádzajúcej, uprostred prevratov znamenajúcich koniec koncov iba ďalší rozmach tuposti – tu žije poézia zmyslového opojenia, desivý smútok zmučených postáv na popravisku, úžasný rozkvet hniloby, do ktorej boli postavení prekliati básnici.

Slovenskou, síce dosť vzdialenou, ale predsa len obdobou prekliatych je akokoľvek dedinsky nevzdelaný, akokoľvek až primítivne spontánny vo svojich prejavoch, predsa len vedľa Sládkoviča najskvelejší básnik – Janko Kráľ. Nebol síce (a dodnes nie je) náležite ocenený, no ja tvrdím, že ani prekonaný.

Ako prekliati básnici náhle prišli, tak náhle aj odišli. Rozčuľujú ma tí kritici umenia, ktorí si vysvetľujú tieto náhle príchody a odchody tým, že ich predstavitelia boli málo básnikmi. Ja tvrdím – omyl, ste buď príliš zaujatí, príliš nechápaví, príliš slepí alebo všetko dokopy. Všetci prekliati básnici boli až priveľmi básnikmi. Boli básnikmi, ktorí sa zúfalo usilovali o to, aby poetické dielo bežalo s tokom udalostí. No dni mali také tempo, že básnické dielo ho nedokázalo zobrazovať. Dlho nepoznali ono rimbaudovské: ,,Ja je niekto iný“. Dovtedy sa, prekliati nešťastníci, opájali šťastnou nevedomosťou dreva, ktoré nevie, že je husľami. A keď potom zistili, že sú nezachrániteľne básnikmi, skláňali sa nad pohárom – aby ich duša toľko netrúchlila. Aj Jesenin to poznal: ,, Viem, neutopíš smútok vo víne, viem, samota si nevie rady s bôľom. Preto sa asi dneska zachcelo mi vyhrnúť nohavice a bežať s komsomolom...“ Nedobehol. Ostal iba povraz prehodený cez rúrku ústredného kúrenia a udusil i posledného básnika ruskej dediny, Sergeja Jesenina – chudák, rovnako prekliaty!...

Ale tradícia prekliatych, veľká línia rimbaudovcov, baudelairovcov a verlainovcov nebola pretrhnutá smrťou jej (do zúfalstva smutných) predstaviteľov. A nie je náhodné, že presiahla do neskoršej veľkej poézie francúzskych surrealistov či existencialistov. Možno i dnes by sme našli ľudí prežratých chorobou, ktorá sa volá básnictvo. Ale len možno...lebo nie všetci sú tak nezachrániteľne básnikmi, aby si nevedeli nájsť svoj vzťah k našej, povedzme si, pohnutej spoločnosti. A opäť je tu kliatba, ktorá zosadla na básnikov v okamihu, keď zostúpili do reality dňa a v tom okamihu prestali byť básnikmi a stali sa tými, ktorým nebol daný do kolísky ten osudný dar nespokojnosti so všetkým existujúcim, neprišli ani kvôli objavom niečoho nového. A tí, ktorým bol tento dar daný...no...tí prišli...dokonca i do väzenia!...

21.storočie - prekliati sú básnici, prekliati sú poeti!...Poézia je prekliata!

-nt-